Reku, je krásny čas, obdobie stvorené na prechádzky. Čo vám budem rozprávať, hľadali sme hríby. Aj sme ich zopár našli – niektoré praváky, iné nepraváky, tzv. psie huby. Vzduch voňal ihličím aj machom. A v tom lesnom zhone zrazu zbadáme diviaky. Poňuchali, zdvihli rypáky. Spomenul som si, lebo moja stará už sedela doslova na onom, na zadku, mne zasa na chvíľu stuhla v žilách krv, že na tie svine treba zatrepať palicou. Aj som veru zobral jeden patyk a bach, bach po strome. Diviaky sa, predstavte si, rozutekali.
Ale nie o tom som chcel hovoriť. Moja kronika totiž rozpráva tiež príbehy z prírody. Príroda predsa živí človeka, i keď si ju človek mnohokrát neváži. Vytvára súkromie, lásku, upokojenie sa... Spája ľudí, ktorí dýchajú čistý lesný či horský vzduch. Milujú sa.
A práve o tom je reč. Na vŕšku, neďaleko hôrky žili dvaja postarší ľudia. Keďže mladí mali mnoho práce, starší sa museli starať o statok. A tak ten jeden starší pásaval husi. Neďaleko bolo isté jednotné roľnícke družstvo – akurát vznikalo, pretože niekde sa ešte stále rozprestierali medze a na nich rástli stromy, ba boli tiež kulaci. A tie húsky ten starší človek prevalil cez potok, aj sa napili, aj piesku si dali do zobákov, aby im ľahšie trávilo. Starší, nazvime ho Paršo, dával na húsky pozor. Husi sa napásli trávy na brehu družstevného poľa, kde bola zasiata raž. Tráva je tráva, ale taká raž! Nečudo, že ich to stále ťahalo do tej raže. A vtedy Paršo sa im prihovoril: „Poďte, husičky, poďte...„
Nuž, húsky sa nasýtili – čo ja viem, čo to bolo za obilie, či raž alebo pšenica, husiar Paršo vyfajčil fajku, ba aj dve fajky, akoby tu boli dvaja Paršovia a spokojní všetci išli domov. Viem, poviete mi, že si vymýšľam alebo nemám o takých veciach písať. Ale družstevné a štátne bolo vtedy spolu – oberali sme družstevné čerešne, hrušky i slivky. Nikto nás za to nemusel naháňať. A tak aj tie husičky sa vlastne nažrali z družstevného, teda zo štátneho...
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová