úc si všimli, že už dlhšie je v „hlavnej metropole„ zatvorená predajňa ľudovo nazývaná „Ryba„. Už od nepamäti tam ľudia chodievali kupovať zavináče, pečenáče, smaženáče, údené makrely či slanečky. Nechýbali rôzne druhy šalátov, takzvané desiatové polievky či ovarové kolienka. Keď voľakedy mama zobrala svoju ratolesť do mesta na nákupy, určite sa s ním zastavila v Rybe. Kúpila mu tam tresku, rožok a citrónovú či pomarančovú malinovku v igelitovom vrecúšku so slamkou. Takéto dobroty sa vtedy v dedinských obchodoch nevyskytovali. Nečudo, že pre mnohých je teda „Ryba„ spojená s detstvom. Zastavovali sa v nej mnohí, ktorí prišli do mesta niečo vybavovať. Dokonca si v nej alebo v jej blízkosti dohodovali stretnutia. Keď niekto nevedel, kde sa ten – či ktorý objekt nachádza, pevným bodom bola „Ryba„. „Prídeš k Rybe a pôjdeš doprava, doľava, hore, dolu,„ znela vysvetlivka nahrádzajúca mapu mesta. Nuž a dnes? Priestory zívajú prázdnotou, čo mnohých zarmútilo. Obyvatelia kysuckých obcí, ktorí prídu „narýchlo„ do mesta niečo si vybaviť, nadávajú, že niet na hlavnej ulici takýchto miest rýchleho občerstvenia. Veď mnohí, ktorí sa v spomínanej predajni zastavili, sa nielen najedli, ale si zároveň nakúpili domov nejaké „rybky„. Zvlášť starí ľudia si pochvaľovali dobrý výber. Úroveň predajne však v posledných mesiacoch rapídne poklesla, ak sa vôbec ešte dalo hovoriť o nejakej. Nevedno, či bol príčinou nový nájomca, alebo niečo iné. Tak či onak, majiteľ priestorov by mal dobre pouvažovať nad tým, načo sa budú v budúcnosti využívať. Už teraz ľudia frflú, že na celej Palárikovej ulici sa niet kde „poriadne najesť„ (treba brať do úvahy skupinu konzumentov, ktorí nemajú čas čakať na jedenástu či dvanástu hodinu, prinesenie lístka tempom slimáka a čakanie na závratný účet po dvoch hodinách). Nuž aj „vo tem to je„....
Iveta Hažíková
