nu,„ zakričal na ženu a vyšiel z bytu. Zastavil sa v cukrárni a kúpil fľašu šampanského a bonboniéru. Zbožňovala „monšeri„ . Azda aj preto, že jej táto značka pripomínala obľúbené Francúzsko, kde sa narodila. Klementína mu bola tetou. Mal to jedinú príbuznú. Rodičia mu zomreli už dávnejšie. Klementína bola maminou najmladšou sestrou. Na Slovensko sa prišla pozrieť po revolúcii. Veľmi sa jej zapáčilo. Napokon sa rozhodla zostať. Vilu vo Francúzsku predala, priviezla si niekoľko vzácnych kusov nábytku, drahý porcelán a šperky. Kúpila si priestranný štvorizbový byt. Vždy bola zvyknutá na komfort. Keď prišla prvýkrát k výťahu, obzerala sa, kde je vrátnik. Musel jej vysvetliť, že by naňho musela čakať celú večnosť. Vo výťahu postrádala koberec, zrkladlo a ďalšie veci, ktoré tam podľa nej mali byť. Postupne si na život v paneláku zvykla. Aj keď jej to trvalo dlho. Potrpela si na dobré móresy a galantné správanie. Keď jej zazvonil sused s fľašou slivovice v ruke a tlačil sa dovnútra s tým, že si chce s novou susedkou potykať, takmer omdlela. Pamätá si, že keď k nej vtedy prišiel, ovievala sa vejárom, pritom čistila otlačky susedových bagančí na koberci. Pravom perziáne, ktorý patril k jej obľúbeným vzácnostiam. „Taká špinavá chlap mi tu vošla. Páchla cibuľou a pálenkou,„ bedákala. Snažil sa ju upokojiť a zároveň pripraviť na to, že takých ešte stretne. Na ulici, v parku. Postupne si zvykla na obyčajnú mestskú komunitu. Neskôr si našla priateľku. Učiteľku, ktorá ovládala francúzštinu, vyznala sa v literatúre, mala znalosti z kultúry, a tak mohli spoločne diškurovať o všeličom. Často rozmýšľal, prečo sa teta presťahovala. Keď sa jej na to spýtal, objala ho a pobozkala. „Ja nemala nikoho. Len teba a tvoja rodina. Ja nechcela zostať na starosť úplne sama,„ odpovedala. Páčila sa mu jej skomolená slovenčina. Aj keď tu žila dlhšie, stále si na nej lámala jazyk. Klementína bola v mladosti zaľúbená. Do maliara, ktorý sa načas usadil v Paríži. Keď prechádzala jeden podvečer po ulici, oslovil ju a požiadal, či by mohol namaľovať jej portrét. Súhlasila. Stretávali sa aj potom, keď už bol portrét hotový. Bláznivo sa doňho zamilovala. Mal však túlavé topánky. Jedného dňa si zobral svoju paletu, farby, dal jej bozk na rozlúčku s tým, že musí ísť ďalej. Nemôže zostať v jednom meste. Chce poznávať ďalšie a ďalšie krajiny. Nasávať a cítiť ich atmosféru. Ponúkol jej, že môže ísť s ním. Rozplakala sa. Srdce jej hovorilo áno, rozum nie. Rozhodla sa pre domov a rodičov. Mala mnohých nápadníkov. Nikdy sa však nevydala. Maliar bol jej jedinou láskou v živote. Ešte aj teraz, po mnohých rokoch, naňho často spomínala. Občas sa usmiala, keď uvažovala nad tým, čo by s ňou bolo, keby sa vtedy bola rozhodla pre útek. Keď si jej sestra zobrala Slováka a išla s ním do krajiny, ktorú dovtedy nepoznala, vôbec jej to nezazlievala. Často hovorila, že kvôli láske sa treba aj obetovať, čo ona nedokázala. V takýchto chvíľach ju zvykol podpichnúť, že má ešte stále dosť času na vydaj. Chlapom sa páči, napokon aj suseda očarila natoľko, že sa začal viac venovať zovňajšku, dokonca si kúpil aj drahú kolínsku. Navyše bol maliarom. Aj keď iba izieb, ale bol. Po takomto doberaní ho štuchla pod rebro, aby dal pokoj s takými hlúposťami. Keď zazvonil, vedel, že už naňho čaká. Rýchlo pricupkala k dverám a otvorila. Položil na stôl šampanské a bonboniéru. Naservírovala mu vynikajúcu sviečkovú s knedľami. Toto jedlo jej na Slovensku mimoriadne zachutilo. Naučila sa ho skutočne vynikajúco robiť. Nedal sa dvakrát núkať. Potom diškurovali o všetkom možnom, pričom popíjali vínko. Dívali sa na televíziu a Klementína začala v kresle pochrapkávať. Podložil jej pod hlavu vankúš a ticho vyšiel na chodbu. Cez okno videl, že vonku leje ako z krhly. Ako na potvoru si nezobral dáždnik. Otvoril skriňu a objavil v ňom zelený starý pršiplášť. Obliekol si ho a vyšiel na ulicu. Doma ho zavesil na vešiak a išiel sa zvítať s manželkou. Väčšinou chodila ku Klementíne s ním, tentoraz však bola zabratá do zavárania. V byte to rozvoniavalo kôprom a uhorkovým nálevom. Bolo asi desať hodín, keď voľakto zazvonil. Rozmýšľali, kto to môže byť. Keď otvorili dvere, stála v nich Klementína. Biela ako krieda. „Preboha, voľakto mi ukradla pršiplášť,„ boli jej prvé slová. Potom si sadla na gauč a začala usedavo plakať. „Ale teta, to vari nemyslíš vážne. Plačeš kvôli starému pršiplášťu? Zaspala si, vonku pršalo, tak som si ho požičal.„ Absolútne jej nerozumeli. Vyskočila totiž z gauča, začala ho objímať a ešte viac nariekať. Keď sa ako – tak upokojila, kázala, až ho prinesú. Potom im svitlo. Z veľkého bočného vrecka vytiahla zväzok päťtisíckorunáčiek. „Ja šetrila na chatu. Pre vás. Aby sme mohli ísť opekať slanina. A k tomu bude cibuľa. Tá sused síce ňou páchla, ale je dobrá.„
Iveta Hažíková
