teríme aj my, smrteľnícky plebs. Družná debata hoci o počasí okamžite uviazne, ak náhodou vyjde najavo, kto je koho prívrženec, kto komu fandí a aká stranícka farba je mu sympatická. To je ten lepší prípad, lebo sa môže zvrhnúť aj na poriadnu hádku. Namiesto toho, aby sme sa starali o veci pre nás nevyhnutné, držíme v hlave zoznamy politikov, ich prehreškov, sľubov, aby sme ich potom mohli protivníkovi vmiesť do tváre. Otec sa vadí so synom, babka s tetkou, tetka so zaťom. A príčina? Politika. Obyčajná, bohapustá politika. Ovláda nás viac ako politikov samých . Oni totiž vedia, prečo robia to, čo robia. Aj slávna, kontroverzná speváčka Madona istého času povedala, že najdôležitejšie je, ak sa o človeku hovorí. A tak ako sa ona snažila, aby nevyšla z ľudských rečí, snažia sa aj naši politici. Pretŕčajú sa, kritizujú, polemizujú a väčšinou je to o veľkom „h„ a malom „o„, ako sme zvykli hovoriť vari ešte v škôlke. Na konci všetkého sú však veľké korytá. A keď ide o ne, vedia oni, naši politici, na chvíľu aj stíchnuť. A neverili by ste, dokonca si s politickým rivalom aj ruku podať. Pekne v závetrí nejakej diskrétnej krčmičky prejednať dôležité záležitosti, potichučky, bez kamier a diktafónov dohodnúť koľko, kto, čo a za čo. Nuž, ako sa vám to pozdáva? Vy sa pekne vaďte v ich mene ďalej, bite sa za bezúhonnosť tých svojich, oni si za ten čas tie svoje korýtka zas doplnia nejakými chutnými sústami. A nám milostivo hodia pomyje. Iveta Hažíková