e, bude všetko vyzbierané,„ súrila Simona svojho muža. Opäť hľadal gumené čižmy. Napriek jej dlhoročnému úsiliu stále nevedel pochopiť, že každá vec má svoje miesto. „Asi je to dedičné,„ pomyslela si. Zasmiala sa pritom. Aj jej svokra, Ivanova mama, vždy keď príde na dlhšiu návštevu, ustavične niečo hľadá. Ešte po odchode zavolá, či si tam nezabudla kabelku, šál či pudrenku. „Som pripravený, pán generál,„ vyrútil sa z pivnice objekt jej hnevu. Keď ho videla, znovu sa zasmiala. Vyzeral tak, že by ho mohli angažovať do filmu. Ak by sa niekto opäť rozhodol nakrútiť „Bedárov„. Na hlave mal roztrhaný klobúk, pamiatku na mladosť a trampské roky. Na pôvod nohavíc sa zrejme už ani sám nepamätal. V rukách držal palicu a košík. „Môžeme ísť,„ zakričal. A vykročil ráznym krokom smerom ku garáži. Naštartoval a konečne vyrazili. Mali svoje hubárske rajóny, kde chodievali každú sezónu. Simona bola vášnivá hubárka. Rovnako Ivan. Keď prišli do lesa, rozbehli sa každý na svoje „miesta„ . Potom sa spoločne radovali z úlovkov. Aj dnes les nádherne voňal. Vdychovala tú arómu, ktorú nič nedokáže nahradiť. „Chvalabohu. Ešte tu nikto nebol,„ tešila sa, keď zbadala neporušenú trávu pokrytú rosou. Milovala tieto chvíle. Zdalo sa jej, že chodí po mäkulinkom koberci. Obdivovala krásne sfarbené muchotrávky a plávky. Potom ich zbadala. Krásne hnedučké. Posadila sa k nim. Bola v stave blaženosti. Také niečo dokážu zažiť len ozajstní hubári. Opatrne ich povyberala. Hríby boli ako vymaľované. Očistila ich a položila do košíka vystlatého čečinou. O chvíľu objavila ďalší „kruh„ s dvadsiatimi dubákmi. Dnes mám šťastie, ktovie, ako sa darí Ivanovi, pomyslela si. Vedela, že snorí kdesi nablízku. Už chcela zapískať, keď zbadala, že sa pohli vetvičky v mladej smrečine. Keď sa priblížila, zbadala oči. Nikdy v živote na ten výzor očí nezabudne. Vôbec sa nebála. Bola zvyknutá sama chodiť po lese. Aj keď išlo o odľahlú horskú oblasť, často sa stávalo, že sa tu stretlo viacero hubárov. Neboli jedinými, čo zistili, že ide o vynikajúcu hubársku lokalitu. Tušila, že tieto oči nebudú patriť hubárovi. Boli veľmi vystrašené. Podišla bližšie. V tom zo stromčekov vyšiel muž so ženou. Ich vek bolo ťažké odhadnúť. Boli veľmi chudí, z oblečenia bolo vidieť, že majú za sebou dlhú cestu. Žena si stiahla do čela kus handry, čo bola predtým šatka. „Určite ide o moslimov,„ pomyslela si. Po anglicky sa ich opýtala, odkiaľ sú a kde idú. Vôbec jej nerozumeli. Potom si žena kľakla a ukazovala na ústa, brucho a zo skrčenej dlane vystrela štyri prsty. Pochopila. Snažila sa jej naznačiť, že už štyri dni nič nejedli. Keď zbadali prichádzať Ivana, chceli ujsť znovu do lesa. Posunkami im vysvetlila, že je to jej muž a nemusia sa báť. Ivan vybral z košíka jedlo a minerálku. Zrejme už mali skúsenosti s hladovaním. Nejedli s chvatom. Z chlebíka si uštipovali po troške, zapíjali do malými dúškami vody. Pri komunikácii pomocou gestikulácie a niektorých „medzinárodných„ slov sa dozvedeli, že sú Albánci. Prevádzačom postupne dali celé svoje imanie. Tí poslední ich v noci vysadili pri ceste a povedali, že sú už v Nemecku. Muž vytiahol z ošúchaného batôžka lístok. Bolo na ňom meno a telefónne číslo. Išlo o blízkeho príbuzného, ktorý emigroval už dávnejšie a podarilo sa mu v Bonne nájsť dobrú prácu. Simona s Ivanom na seba pozreli. Nakŕmili ich, no nevedeli, ako im pomôcť. Napokon ich zobrali do auta. Nenechajú ich predsa napospas osudu. Ivan hromžil na ľudí, ktorí takýchto bedárov oberú o posledné a ešte aj sprosto oklamú. Namastia si vrecká a zdúchnu. Doma im dali čisté oblečenie, ponúkli kúpelňu, aby sa dali trochu do poriadku. Keď ich dlhšie nebolo, Simona sa išla pozrieť, kde sú. Našla ich na chodbe. Boli schúlení ako malé psíky. Spali. Priniesla deku a prikryla ich. Keď sa prebudili, prišli sa rozlúčiť. Ivan im na mape ukázal, kde leží Slovensko. Ukazovali rukou, že sa musia pobrať ďalej. Podali im telefón, aby zavolali svojmu príbuznému. Asi sa dovolali. Simona im podala balíček s potravinami a vtisla žene do ruky peniaze. Cudzinka prišla k nej a objala ju. V dverách sa ešte raz otočili a pozreli na Simonu a Ivana, ktorí stáli v chodbe. Nie. Tie oči nepatrili žiadnym darebákom, ktorí by bažili po luxuse. Hovorili o utrpení a biede. A nádeji na lepší život. Teraz vyjadrovali vďačnosť. A vieru, že na svete sú aj lepší ľudia ako tí, ktorých stretli doteraz.
Iveta Hažíková
