podozvedá. kadečo začuje, kadečo si vypočuť musí. V podstate nám nahrádzajú niekdajšie vyčkávanie v radoch na mandarínky a banány, na flanelové košele či osušky. Dnes máme všetkého dostatok. Netreba stáť v rade, nuž, ale kde sa človek dozvie, na čo národ nadáva?
Aj ja som si minule vypočula vo vlaku rozhovor dvoch žienok na dôchodku. Praobyčajné ženičky so šatkami zavitými okolo hlavy, čo vlakom cestujú do okresného mesta povybavovať voľačo na úrad. Sťažovali sa jedna druhej, koľko peňazí prevozia, koľko doplácajú na lieky, ako im lekári predpisujú len také, čo nič nezaberajú, že si z dôchodku nemôžu dovoliť kúpiť nič drahšie, tobôž aby potom z neho pomohli vnúčatkám. Sedeli s rukami založenými v lone. Ťažkali si, to je pravda, ale len tak po susedsky, bez nadávok a zvady. Akoby zmierené s osudom. Prišlo mi ich ľúto. Každá nepochybne vychovala viacero detí, trápili sa na skúpej kysuckej pôde, aby aspoň akú takú korunu ušetrili, čo sa dalo, dopestovali doma. Celý život poctivo platili štátu, čo mu patrilo. A dnes? Ako sa im opláca on? Výhovorky vtedy boli - tí, potom oni -
neobstoja. Vždy sa nájde niekto, na koho možno zvaliť vinu. Čím máme vedení štátu viac, tým častejšie to možno urobiť a tým viac je občan v nevýhode. Čo už len kysucké babky zaujíma, kedy ako vstúpime do ktovie akých štruktúr, prečo zdravotníctvo nemá a malo by mať, prečo to a prečo ono. Babky sa doby keď bude lepšie možno ani nedožijú a na jesenné dni ich života im ostáva len trpké konštatovanie „taký je život„ a viera, že aspoň ich vnúčatá si budú žiť lepšie. Darmo sa babky pýtajú, kto za to môže. Sotva im dá niekto uspokojivú odpoveď.
Iveta Hažíková
