kronika je plná podobných príbehov. Ale moja stará, je pravda, že sa o mňa stará, aspoň trošku. Nuž, ona prestala mať strach z áut. Do trabantu nesadla, čo by ste ju tam priam tlačili.
Až jedného pekného dňa sme sa vybrali do Martina. Zastavili sme sa vtedy pri hoteli Slovan, lebo práve tam bola autobusová zastávka. V Slovane sme si dali držkovú, myslím polievku, a potom sme sa dívali, ako vonku premávajú autá, prešušárajú sa kočky, joj, čo to tu táram, už budem mať zasa zaracha... Moja stará, ako som už spomínal, a bola to mladá devucha, akurát na vydaj, nechcela ísť za ten svet do auta. Môj priateľ ju volal, no ona vraj nie a nie, až som musel do trabanta nasadnúť sám. Šofér štartuje, ja čakám. Niekoľkokrát niečo zaškrípalo, tak som si pomyslel, že sa ani nepohneme. Ale predsa len sme sa dali do pohybu.
Pýtate sa, ako sa to mohlo stať? Štartér neštartoval, neostávalo nám nič inšie, len pustiť auto z kopca. Kopce v Martine sú, len ich treba hľadať. Zo sídliska sme sa rútili dole cestou, kým sme nezbadali ďalšieho známeho človeka, nášho kamaráta. Jasne nám ukazoval nielen smer jazdy, ale aj to, že máme zastaviť. Aj sme veru zastavili, pretože auto konečne začalo štartovať – zapol sa motor. Šofér, môj kamarát, mohol s trabantom pribrzdiť, a tak sa dať do reči so známym človekom.
Auto sa rozbehlo. My sme v ňom sedeli pokojne. Poznali sme ho. Trabant bol odjakživa vynikajúce auto. Aj keď sme ho niekedy museli tlačiť do kopca... Ba aj náš kamoš, lebo známeho kamaráta máte všade, kde sa pohnete, sa s nami nezištne zviezol. Putovali sme ešte veľmi dlho. Len doteraz neviem, kde ostala moja stará...
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
