tedy sme ich za mladých čias ani neviem prečo, nazývali olivy. Asi sme sa vtedy trochu cítili, že patríme k stredomorskej či prímorskej oblasti a túžili sme žiť pri mori. Veď také olivy napríklad rastú v Taliansku. Darmo budem svojej starej hovoriť, že jej donesiem olivy, keď vie, že sú to orgovány. Olivy sú tiež stromy.
Jeden mládenec z našej dediny, volali sme ho Milan, Milko či Miloš, to už presne neviem, chodieval za prácou do Čiech. Kupoval si tam housky, však viete, že sú to chutné žemle, a zajedol ich údeným. Samozrejme, cnelo sa mu za svojou milou, pretože devuchy v mieste, kde bol na robotách, sa mu akosi nepáčili. Chcel len tú jednu jedinú, jeho holubičku, dievku svojich snov. Mal ju rád. Keďže sa občas stalo, že týždňovkári, lebo tak občas prezývali týchto ľudí, sú náchylní spraviť aj nemožné veci, nikto sa im nečudoval, ba ich aj vítali v obci či dedine. Nuž náš Milko si raz sadol po šichte s chlapmi do krčmy a hrkútali si, že až, ako sa hovorí. Až zabudol na svoju milú. Zrazu pri reči, lebo reči sa hovoria a chlieb sa je, pritom skutočne miloval svoju milú, si Milko či Miloš, alebo vari sa volal Milan, spomenul na svoju jedinú lásku. Ostatné devuchy jednoducho nechcel, taký bol zaťatý. Napokon sa poriadne sťal a – predstavte si – bál sa ísť domov. Pýtate sa prečo. Veď tá jeho milá bola vraj poriadna sekera. Napadlo ho, ako si ju po ceste udobriť. Natrhal susedovi zo stromu voňavý orgován a tak omámil dievčinu, že bola z toho úplne pif aj paf, ako sa hovorí. Len sused mu nemôže ten orgován, ktorý mu potajomky poodlamoval, doteraz zabudnúť...
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová