, no možno, ak Boh dá, ako sa hovorí, príde postupne na rad aj futbal. Zatiaľ sme vo futbale priam čajoví, málo sme dokázali, vždy v rozhodujúcich okamihoch sklameme, akoby nám zdreveneli nohy a zastavilo sa srdce. Pritom som minule pozoroval, ako naši futbalisti – veď sme už neraz o nich aj písali – poctivo trénujú. Dajú si dosť okruhov okolo ihriska, potom nasledujú cviky: zdvihni jedno koleno, zdvihni druhé koleno, podskakuj a predstavuj si, že nad tebou tancuje lopta. No najhoršie je, keď majú futbalisti ohnúť chrbát, čím sa líšia od niektorých našich politikov a ich posluhovačov – ohýbaním chrbátov, aby sa mohli stať aj svetoznámymi futbalistami. Náš hráč sa ohýba akosi neochotne. Vie behať, vyskakovať, ale ohýbať sa mu robí problémy. Možno aj preto naše mužstvo nedosahuje také úspechy, aké by malo...
Za dávnejších čias, to vám poviem, bola iná morálka a aj futbalisti trénovali poctivo, no nie kvôli peniazom, ale aby dostali futbalovú obuv, dres a samozrejme loptu na nohu, a aby mohli reprezentovať obec. Každý chcel byť v mužstve. My sme odjakživa hrávali tzv. horskú ligu. Bola to posledná liga v rebríčku futbalových aktivít a obyčajne nikto z nej nevypadával. Keď sa však hralo o postup a nebodaj ešte prišli derby zápasy, to ľudia doslova šaleli. Futbal mali v nesmiernej láske. A tak raz naše mužstvo malo postúpiť do vyššej súťaže. Každý trénoval, ako vedel. Veď už som o tom hovoril.
A raz išiel po ceste do dediny furman Havaga. Mal takého nízkeho, ale nesmierne húževnatého koníka. Asi bol vtedy niekomu zvážať drevo. Monotónne klopkanie konských kopýt ho uspávalo, veď bol aj na čerstvom vzduchu. Až sa dostal k chalupe na okraji dediny. Býval tam chýrny futbalový brankár, tuším sa volal Miro. A ten brankár len behal iba v trenírkach po dvore a voľačo naháňal. Furmana to zaujalo. Zastavil koňa a lepšie sa prizrie – náš futbalista trénoval na dvore, aby bol pripravený na zápas. Keďže nemal poruke loptu a čosi už mal v hlave, kopal bosými nohami do kameňa. Furman Havaga nelenil, zliezol z voza a povedal brankárovi, aby si na chvíľu oddýchol. Ale ten mu vraj iba toľko povedal, že ich zajtra čaká ťažký zápas a musí sa naň pripraviť. Napokon predsa len vstal a sadol si na schody. Nohy mal doráňané až hrôza. Furman si k nemu prisadol. Miro doniesol z izby fľašku a obaja si poriadne z nej popoťahovali. Na druhý deň mal brankár také opuchnuté nohy, že sa nemohol obuť. Ako sa slávny zápas skončil, to vám neviem povedať.Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
