Vždy, keď v máji rozkvitali kvety v korunách jabloní, čerešní, hrušiek i sliviek – bystričiek a sliviek – durandzií, celá záhrada žila tajomným bzukotom. To sa prebudili včely - robotnice, aby sa pustili do každodennej práce. V noci to tajomné bzučanie stíchlo, akurát čo vtáča voľakde na strome píplo pred spaním. Ale ráno sa opäť rozbzučala celá záhrada. Moja stará sa hnevala, lebo včely jej nedali pokoja, lietali okolo nej a ona sa na ne oháňala. Darmo som ju upozorňoval, aby nešibrinkovala zbytočne ručiskami, veď každá včielka má žihadlo...
Na máj si vždy rád spomínam. Veď sa vtedy stavali máje a my ako mládenci sme si dochuti zahrali na harmonike aj sme si zaspievali, ba veru nás ľudia častovali, ako sa patrí. I to vám prezradím, ale nikomu to nepovedzte, že devuchy priam prekvitali a brali na nás...
Jeden z mládencov, volali sme ho Mirčo, býval až pri hôrke. Volali sme to tam U Kráľa. Žil tu raz jeden človek, ktorý pochodil kus sveta. Dali mu prezývku Kráľ. Nuž a náš Mirčo pochádzal práve z miest, kde sa ten Kráľ narodil. A Kráľ prijal do rodu zaťa, istého Rahmíru a ten Rahmír mal zasa dcéru, devuchu ako kvet. Volala sa Ľudka. Mirčo sa do nej, bolo to hneď po šibačkách, náramne zamiloval. Ba veru aj ona ho mala rada, ale viete, ako to bolo kedysi, ľudia si neboli rovní a zamilovaní sa museli stretať tajne. Nuž, naši mladí mali schôdzky na sene v suseku. Vždy sa dohodli na termíne. Jedného večera však, keď vonku všetko voňalo kvetmi a posledné zablúdené včely odlietali do úľov, Ľudka na dohodnutú schôdzku neprišla. Mirčo bol celý nesvoj. Čakal, čakal, až nevydržal a rozhodol sa, že sa pozrie do toho Kráľovho kráľovstva, do tajomného Rahmírovho domu. Všade ticho. Otvorí dvere na domci, nič. Vojde dovnútra. V izbe praskalo v starosvetskej peci, blkotal tam ohník. Mirčo šepkal meno svojej milej, no tá sa akosi neozývala. Až prišiel k oknu a vtedy – skočila na neho dáka mátoha! A ako ho škriabe pazúrmi, tak škriabe. Veru Mirčo nelenil a priam vyletel z izby. Zastavil sa až pod jedným májovým stromom. Chcel si ľahnúť do trávy neďaleko jablone, no zrazu sa spoza nej vynorí ďalšia mátoha! Bola to však Ľudka, ktorá svojmu milému ošetrila rany po škrabancoch... Mirčo však na Rahmírovho červeného kocúra, lebo ten ho vtedy doškriabal, nikdy nezabudol. Ani keď už bol Ľudkiným zákonitým manželom...
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
