sa mnohí z nás učili o historickom význame napríklad Slovenského národného povstania. Nikto si nedovolil (oficiálne a nahlas) ho spochybniť. Po roku 1989 sa našli aj takí historici, ktorí hovorili a dokazovali, že povstanie bolo zbytočné. Nežil som v tom čase a ťažko mi je posúdiť z dostupných materiálov, kde je pravda. Rozprávať by mohli najmä pamätníci, ale tých je už menej. I keď partizánov na Slovensku bolo „neúrekom„... To je však iná pesnička. Začiatok mája je však aj spomienkou na víťazstvo nad fašizmom. Druhá svetová vojna si vyžiadala milióny životov a porážka fašizmu bolo skutočné vyslobodenie. Tento týždeň si pripomenieme už 58. výročie, keď fašizmus musel priznať, že odpor je zbytočný, podpisom bezpodmienečnej kapitulácie. Nikto by nemal a verím, že ani nespochybňuje, že režim, ktorý priniesol koncentračné tábory a nezmyselné zabíjanie, bol nakoniec porazený. Smutné však je, keď ešte aj po toľkých rokoch sa nájdu mladí chlapci, ktorí sa pomaľujú hákovými krížmi a vykrikujú nezmyselné heslá...Čo ich k tomu vedie, by (ne)vedeli odpovedať len oni. Vojna, nech je spravodlivá alebo nie (ak sa vôbec dá tak povedať), prinesie vždy obete na nevinných životoch. O to tragickejšie je, keď zahynú deti. Pripomeňme si aj my 8.máj, ktorý je štátnym sviatkom Deň víťazstva nad fašizmom. Pri tomto výročí sa historici zhodnú. Horšie to je so vznikom Slovenského štátu. Tu sa historici rozchádzajú. Niektorí jeho vznik a prezidenta Tisa zatracujú, iní ho velebia. Myslím si však, že v histórii by malo byť jasno. Môžu byť aj rozporné názory na historické udalosti. Dôležité však je, aby mladí ľudia nemali v hlave zmätok. Odborným a fundovaným spôsobom im vysvetliť a odpovedať na ich otázky, čo sa týka histórie. To je však úloha historikov. Nemalo by im ísť len o seba, keď sa snažia zviditeľniť sa, ale hľadať pravdu a len potom o nej aj hovoriť. Nie však v domnienkach, ale v argumentoch. Vladimír Kollár
