ali kone na roľu, pretože sme boli odjakživa gazdovský kraj, ktorý si musel zarobiť na vlastné živobytie. A to za každého počasia. Niekedy sa zniesli na zem hotové pľušte, hustý a neutíchajúci dážď, inokedy polia zabielilo snehom, ľahučkým páperím, perinkou, pod ktorou nehrozilo nebezpečenstvo zamrznutia, ba ani aprílovým zemiakom. Krompáče nepadali. Kone orali; najlepší gazdovia vždy vlastnili „páru„ – dva kone, lebo v páru je nielen koňom lepšie, ľahšie ťahajú a vykonávajú si svoju prácu. Furmani niekedy kupovali ťažné kone, inokedy zas rovnako ťažné kobyly - vždy sa rozhodovalo o všetkom na trhovisku.
Jeden furman z blízkeho okolia si kúpil raz kobylku. Zdala sa poslušná, aj zdvihla nohu, keď gazda prikázal, aj sa nevyhla zubadlu. Furman Friško sa po kúpe zastavil v krčmičke „U Sventka„ a celý vydarený akt znovu zapil, pretože už predtým spolu s predajcom strovili zopár oldomášov, a to priam neďaleko trhoviska, v krčme, ktorú prezývali „U Rajcha„. Kobylka pokojne čakala pred pohostinským zariadením a sledovala, ako sa do jeho útrob schádzajú naši milí trhovníci. Friško sa s mnohými poznal, nuž nečudo, že vypitých trúnkov pribúdalo, až prišla chvíľa, že museli hostia gazdu vykladať na voz. Cmukli na koňa, ten hneď poslúchol. Pustil sa smerom, kde sa črtala dedina. Tu dostane koník obroku, ba aj práce...
A tak Friškova kobyla ťahala voz po okraji cesty a gazda spal. Len zrazu, to keď sa koleso oprelo o väčší kameň, sa Friško strhne z bdelého sna a otvorí oči. Kdeže som to, pýta sa sám seba. Pŕŕŕ! Veď som ja až na vyšnom konci! Namosúril sa, hoci mohol dobre vedieť, že jeho kobyla na týchto miestach ešte nebola, a opratami ju švihol po chrbte. Kôň zafŕkal, zaprel sa na zadné, ale gazda ho švihol ešte raz - po slabinách. Čo vám budem rozprávať: kobyla sa pustila tryskom po ceste, len-len, že náš furman prežil v zdraví túto jazdu. Ale kobylku napokon ovládol, veď načisto vytriezvel. Nuž a keď ju potom vypriahal a zbavoval postroja, kobyla sa zadnými nohami pričupela a spustila na gazdu celé hektolitre močoviny. Gazda sa vzpieral a prskal, no ona ho ešte na dôvažok pritisla k stene. Vtedy pochopil, že na kobylu musí inak, pretože je pomstivá. Odvtedy boli verní kamaráti – ale o tom vám ešte niekedy porozprávam....
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová