dičia mali z neho radosť. Keď ho prijali na gymnázium, otec sa kamarátom v krčme chválil, že syn pôjde na vysokú, bude z neho inžinier. V starobe ich zaopatrí. Vlastnil obrovský sad. Plánoval, že Kristián vyštuduje na poľnohospodárskej škole, nájde si šikovnú ženu. Takú, čo bude vedieť robiť „okolo chalupy„, nie si nechty lakovať a vysedávať pred zrkadlom. Keď Kristiánovi ponúkli spolužiaci za školou cigaretu, s nechuťou si odpľul. „Vôbec to nie je dobré. Neviem, čo na tom vidíte.„ Rovnako to bolo aj s borovičkou, ktorú priniesol Paľo na svoje meniny. Potichu si z nej upíjali na záchode. Nazývali ho holobriadkom, ktorý ešte cická mame mliečko z prsníkov. Kristián pri ich rečiach očervenel ako paprika. Aj on chcel byť veľkým chlapom, no spolužiaci sa z neho vysmievali. „Smrdíš od dymu,„ povedala mu raz matka, keď sa vrátil zo školy. Pravdupovediac, potiahol si zoparkrát, ale nechutilo mu to. Aj sa jej priznal. Pohladila ho po hlave a pobozkala. „Chlapče, na také veci máš dosť času. Nemusíš tak veľmi túžiť po dospelosti, ešte si jej užiješ dosť. A prídu chvíle, kedy by si sa rád vrátil do detských rokov. Pamätaj na moje slová!„ Strednú školu úspešne skončil, bez problémov urobil aj skúšky na vysokú. Tak ako si želal otec, išiel na poľnohospodársku. Ten bol pyšný. Už plánoval, ako syn nastúpi na ich družstve ako inžinier a zároveň bude pomáhať v sade. Keď im priviedol ukázať Janu, veľmi nadšení neboli. Bolo to typické mestské dievča. Vymaľované, s dlhými nechtami. „Preboha,„ zaúpel v duchu otec. „Táto sa k nášmu Kristiánovi absolútne nehodí.„ Navonok sa však správali zdvorilo, aby neponížili syna. „Môj ocko je advokát. Sľúbil, že po svadbe zabezpečí Kristiánovi nejaké dobré miesto. Mamička pracuje ako primárka v okresnej nemocnici. Naši nám už kúpili byt v meste. Ja nastupujem do vývojového strediska. S deťmi chceme ešte počkať. Najskôr si musíme zabezpečiť kariéru, potom sa uvidí.„ Ani Márii, Kristiánovej matke, sa nádejná nevesta nepozdávala. Pripravila však slávnostný obed a obskakovala Janu, len aby bol syn spokojný a neskôr im nevyčítal, že sa k nej zle zachovali. Po svadbe sa mladí nasťahovali do nového bytu. Kristián získal miesto v podniku, kde šéfoval jeho svokor. Jana bola u svokrovcov na návšteve celkom trikrát. Neboli pre ňu dosť nóbl. Aj keď prišla, smrdel jej hnoj, nad pečenou kačicou či husou s kapustou a lokšami ohŕňala nos. „Táto nie je z našej „fajty„, škriabal sa otec za ušami, no pre istotu mlčal, len aby nebolo peklo. Keď im chcela žena zabaliť do mesta domácu šunku, nevesta striktne odmietla s tým, že je to nezdravé. Potom už k nim nepúšťala ani Kristiána. Rodičia boli z toho veľmi smutní. Zadrnčal zvonček. Jana bola v kozmetickom salóne a tak išiel otvoriť. Vo dverách stál poštár s telegramom v ruke. „Buďte silný,„ povedal, zasalutoval a s veľkou kabelou sa pobral ďalej. Neveril vlastným očiam. Telegram bol z nemocnice. Oznamovali mu, že jeho rodičia sa zabili pri autonehode. Trpko zaplakal. Už dávnejšie bol zhnusený zo svojej ženy. Vyvádzala, keď chcel navštíviť svoj bývalý domov. Do ranných hodín trčala v baroch. Po návratoch stále dokola opakovala, že manželský život ju nezaujíma. Jediným šťastím pre nich je vraj to, že nemajú deti. Ani dnes sa neunúvala, aby mu povedala, kde je. Aj tak vedel, že za iniciátorky rôznych posedení označí svoje priateľky. Vedel upratať, navariť, zo začiatku by jej bol zniesol modré z neba. Keď mu však kamarát povedal, do akých podnikov chodí, láska sťaby fakľa pohasla. Mama ho vždy vychovávala k slušnosti. Napísal Jane krátky list, že odchádza. Navždy. Po pohrebe sa usadil v rodičovskom dome. Zistil však, že otec si zobral hypotéku, aby obnovil rozsiahlu záhradu, na ktorej chcel pestovať ekologickú zeleninu, nakúpil drahé stroje. Kristiánovi sa nedarilo. Jeho manželka prišla za ním len raz. Hodila mu obrúčku a dala podpísať žiadosť o rozvod. Povedala, že s takým skrachovancom si budúci život nepredstavuje. Napokon Kristián prišiel o dom i sad. Veľmi ho to zobralo. Zúfal si nad svojím nešťastným osudom. Jedinú oporu našiel v krčme, kde pri stole sedeli bývalí kamaráti jeho otca. Väčšina mu rozprávala o tom, aký bol otec na neho pyšný. Chcel mať z neho chýrneho poľnohospodára. Keď dohovorili, rinuli sa mu po tvári slzy. Neskôr prišiel o dedovizeň. Kamarát Fero sa ponúkol, že ho prenocuje. Prvé týždne boli hrozné. Bývali v pivnici domu vyčleneného na asanáciu. Počas chladných nocí ich zohrievali psy. Tomík, Fľak a Škuľo. „Neboj sa, zvykneš si,„ utešoval ho Fero. Najhoršia je zima. Mal pravdu. Vydržal tri. Fero sa časom pominul, skolil ho ťažký zápal pľúc. Psy zostali. Tie boli jedinými spoločníkmi. Keď v tú noc odchádzal z krčmy, bol veľmi unavený. Ani nie z alkoholu. Skôr zo života. Ľahol si do priekopy. Vedľa neho si poslušne posadali Tomík, Fľak a Škuľo. Pred očami sa mu premietali obrazy zo života. Matka, ktorá ho karhá za fajčenie a hovorí, že raz prídu časy, kedy by chcel byť opäť dieťaťom. „Mala si pravdu mamička,„ vyslovil potichučky. Naposledy. Ešte videl Janu v krásnych bielych šatách, neskôr s krivým úsmevom. Do uší sa mu zabodávali jej slová : „ Si skrachovanec„. Potom nastalo ticho. Také krásne. Nikdy neveril, že ticho by mohlo byť také úžasné. Ráno našli Kristiána zamrznutého. Tvár mu oblizovali jeho spolupútnici Tomík, Fľak a Škuľo.
Iveta Hažíková