chanizmus. Napodiv, interesuje aj obyčajných ľudí. Drobní ľudkovia sa pýtajú, prečo sa po revolúcii rozbili východné trhy, kam sa nasťahovali „západniari„, niekdajší zarytí nepriatelia socializmu, komunizmu. Tí zrejme žiadnymi predsudkami netrpia, na rozdiel od nás.
Keď sa cudzí vták nasťahuje do opusteného hniezda, ťažko sa podarí vyhnať ho. Staré múdrosti však zapadli prachom, hitom je všetko počítačové, supermoderné, čo človek s obyčajným filipom takmer nepochopí.
Kdeže je náš trhový mechanizmus, pýta sa plebs. Na ulici vidieť akurát psov, trhajúcich sa o kosť. Pred revolúciou sme nemali takmer žiadne dlžoby, išli sme do novej doby, obrazne povedané, s čistým štítom. Čo sa porobilo, že teraz nemáme na nič, zostali sme takpovediac s holým zadkom?
Odpovede niet. Ani pomoci. Tej sa dožadujú okrem iných aj naši poľnohospodári. Môžu protestovať pred všetkými možnými ministerskými dverami, maximálne im medzi prah privrú hrubý palec na nohe. Nemáme dobré mäso, zeleninu, ani ďalšie artikly. Lepšie je všetko dovozové.
Prečo by sme mali jesť náš čerstvý jogurt vyrobený slovenskou mliekarňou, keď si môžeme kúpiť zahraničný, ktorý je taký zázračný, že jeho „čerstvosť„ vydrží až pol roka? Keby naši výrobcovia dostali podporu na výrobu toho či oného artiklu, ceny by boli oveľa nižšie. Potom by našinec nemusel kupovať lacnejšie od zahraničných výrobcov, ktorí si nezriedka pomôžu takzvanými „dampingovými„ cenami.
Žiaľ, doba je taká, že väčšina ľudí musí v ruke dvakrát obrátiť korunu, kým sa rozhodne, na čo ju vynaložiť. Aj keď nekvalitnejšie, kúpia radšej lacnejšie. (ih)
