ajerky sa na nás lepili ako mušky na med, ajajáj, bolo sveta žiť.
Plní síl a elánu sme chodili na zárobky do sveta. Viem, niektorí to považujú za celkom normálnu vec, veď aj teraz ak chce človek utŕžiť nejaký ten groš, musí jednoducho, ako sa hovorí, vytiahnuť päty z domu, ba i chotára. Zápecníctvo je síce pohodlná, ale aj veľmi nezdravá vec.
V tomto čase, o ktorom bude hovoriť náš príbeh, sme ako robotníci mládenci pracovali v Rybárpoli pri Ružomberku. Bol tam jeden veľký bavlnársky závod, ba tuším aj stále je, ale dostal iný názov, pretože názvy sa stále menia, len ľudia ostávajú rovnakí. Nuž a v tom bavlnárskom závode pracovalo strašne veľa žien. Bývali v ubytovniach na okraji mesta. My sme v závode robili svoju, chlapskú robotu – poväčšine sme stavali alebo opravovali, čo už bolo zastarané. Nuž, viete, bolo nám sveta žiť, toľko mladých báb okolo seba, aj dni vyzerali akési krajšie, slnečnejšie.
Akurát sa blížila Veľká noc. Vedeli sme, že pôjdeme domov na dlhšiu dobu, že sa načas musíme s pracoviskom i milým osadenstvom rozlúčiť. A tak náš parťák vymyslel skvelú vec. Vybral spomedzi chlapov dvoch, ktorí vedeli pliesť korbáče, a povedal im, že nemusia ísť do práce, pretože sa budú venovať inej činnosti. Zhodou okolnosti vybral mňa a Milana, pochádzajúceho až kdesi z Hlavíc. Ostatní chlapi sa vybrali toho dňa na normálnu šichtu. My sme mali zostrojiť korbáč, ktorým by sme, ako správni mládenci, vyšibali devuchy. A tak sme sa s Milanom pustili do roboty. Najskôr sme si dali po štyri deci vínka, aby sa nám rozprúdila v rukách krv, a kúpili sme si ešte liter pezinského. Našli sme jednu smutnú vŕbu pri Váhu a z nej sme poodstrihovali prúty. Na izbe sme začali korbáč pliesť. Práca nám išla od ruky. Za každým vypitým vínkom akoby sa korbáčisko predlžoval. A naozaj, keď už bol hotový, meral hádam aj päť metrov.
Keď sa vrátili chlapi z roboty, prezliekli sa a hybaj po šibačke. Korbáč bol taký dlhý, že sme ho niesli piati. Aby sme oklamali devuchy, krčili sme sa popod balkóny ubytovne. Ale ony zbadali, čo je vo veci. Pod jedným balkónom sa nám na hlavy spustila hotová potopa sveta. No o chvíľu sme už šibali po izbách – svoje dostali aj kolienka, aj stehienka. Strážkyňu celého háremu sme počastovali trúnkom... Akcia sa napokon skončila v jednej krčmičke pri harmonike. Miestni domorodci, keďže sme im vyhrávali do nálady, nás išli priam zaliať trúnkom. A tak sme boli vlastne obliati dvakrát – i zvonku, i zvnútra...
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
