ktorý bežal na troch nohách. Očividne bol bez majiteľov. Druhý na to povedal, že ľutovať netreba zvieratá, ale ľudí, ktorí sú na tom ešte horšie. Ostatní, ktorí počuli tento dialóg, zmĺkli. Rozmýšľali o tom, kto má vlastne pravdu. Keby však premýšľali viac, prišli by na to, že človek je tvor dokonalejší a tak by sa mal starať o toho menej dokonalého. Aj keď o tom, kto je múdrejší, by sa častokrát dalo polemizovať. Nedávno ma na ulici zastavilo milé dievča a ponúklo pohľadnice s veľkonočnou tematikou. Jedna stála desať korún. Vraj ich kúpou podporím občianske združenie Sloboda zvierat. V posledných dňoch sa na uliciach stretávame s mnohými, ktorí vyberajú na to i ono. Všetci apelujú na srdce i svedomie. Častokrát sa však stretneme s nečestnosťou. O to viac potom bolí, že vec, pre ktorú ste sa nadchli, je len lákadlom, ako z vás dostať peniaze. V očiach dievčaťa so skrehnutými rukami, v ktorých držalo pohľadnice a letáčiky, som zbadala úprimnosť. Napokon, trepať sa po ulici s takýmto artiklom a ponúkať ho za desať kačiek, pritom ešte hovoriť o zvieratkách, ktorým treba pomôcť, nie je určite žiadnym spestrením životného stereotypu, keďže ťažko predpokladať, že by takáto činnosť pomohla napchať vrecká vo vlastný prospech. Dievča mi po kúpe pohľadníc podalo letáčik s tým, až si, keď budem mať čas, prečítam text na zadnej strane. Urobila som tak ešte po ceste domov. Nevedno, kto je autorom, ale modlitba, ktorá tam bola, ma veľmi dojala. Na dnešnom svete je ich veľa. Každý modliaci sa snaží, aby ten, ku ktorému sa utieka, vyslyšal práve tú jeho. Takto znel text na druhej strane: „Môj život trvá desať až pätnásť rokov. Každé odlúčenie od teba znamená utrpenie. Pomysli na to ešte predtým, ako si ma zaobstaráš. Daj mi čas porozumieť, čo odo mňa očakávaš. Pestuj si ku mne dôveru, ňou žijem. Nikdy ma dlho netrestaj a nezatváraj ma za trest. Ty máš svoju prácu, zábavu a priateľov, ja mám iba teba. Často sa so mnou rozprávaj. Nerozumiem tvojim slovám, ale rozumiem tvojmu hlasu. Buď si vedomý toho, že nikdy nezabudnem na to, ako sa so mnou jednalo. Pomysli predtým, ako ma udrieš, že moje čeľuste môžu ľahko rozdrviť kosti tvojej ruky, ale to nikdy nevyužijem. Kým mi pri práci mrzuto vytkneš neochotu, skús si uvedomiť, že ma možno trápi nevhodná potrava, možno som bol dlho na slnku, alebo už mám slabé opotrebované srdce. Postaraj sa o mňa, keď zostarnem. Ty budeš tiež raz starý. Buď so mnou v každej mojej ťažkej chvíli. Nikdy nepovedz: „Nemôžem sa na to pozerať,„ alebo „nech sa to stane za mojej neprítomnosti. S tebou bude všetko pre mňa ľahšie„... Iveta Hažíková
