, nevedela sa ubrániť emóciám, aj keď si tisíckrát opakovala, že pre neho už nevyroní ani slzu. Bolo to nádherné, keď ju prvýkrát chytil za ruku a povedal, že ju ľúbi. Cítila sa v siedmom nebi. Bola z rodiny, kde takéto citové výlevy medzi otcom a matkou neboli bežné. Skôr naopak. Najlepšie sa porozprávali vtedy, keď sa pohádali. Nasledovala bitka a týždeň takzvanej tichej domácnosti. Bol to stále ten istý kolotoč. Vlasta dosť dobre nechápala svojich rodičov. Nemohli byť ani spolu, ani bez seba. Keď otec prišiel z týždňoviek domov na víkend, hádali sa. Vtedy si v duchu prisahala, že keď bude mať vlastnú rodinu, nikdy nedovolí, aby jej deti trpeli v takomto prostredí. Jaro sa jej zdal úžasný. Vedeli sa porozprávať o všetkom možnom. O jeho práci, rodine, záľubách. Vedel krásne maľovať, bol nadaný aj na iné práce. Bol zručný elektrikár, vedel urobiť, čo chytil do ruky. Hovorieval jej sedmikráska a ona mu takisto nachádzala milé pomenovania, ktorým rozumeli len oni dvaja. Pri plánovaní spoločnej budúcnosti vedel stavať nielen vzdušné zámky, no nakreslil aj domček, v ktorom by spoločne žili. Ich láska priniesla svoje plody. Narodila sa im Barborka. Keď ju prvýkrát priniesli sestričky ukázať matke videla, že je to celý otec. Ručičky mala presne po ňom, také nádherné, bacuľaté. S Jarom boli šťastní, aspoň jej sa zdalo. Zrekonštruovali si domček na dedine. Snažila sa z neho urobiť útulný domov. Vedela, že je chorý, no vysporiadala sa s týmto. Keď hovorieval, že ho opustí, vysmiala ho. Akoby mohla, veď ho mala tak strašne rada. Často chodieval na služobné cesty. Vždy im priniesol nejaký darček. Ich spoločné dovolenky boli nádherné, Veľmi sa na ne tešili. Ako to býva pri veľkých láskach, pomaličky sa strácala, vyhasínala. K ukončeniu vzťahu prispelo množstvo vecí. Jarova zaneprázdnenosť kvôli práci, jeho záľuby, nočné, neskôr už ranné návraty zo služobných ciest. Prišlo vzájomné odcudzenie, aj keď Vlasta celkom nechápala, prečo. Akoby stratili schopnosť spolu komunikovať. Niektorí, čo im závideli ich vzťah plný lásky, zajásali, dobrí priatelia nevedeli, ako sa s touto skutočnosťou vyrovnať. Veď poznali obidvoch a vedeli, že Jaro s Vlastou si boli súdení. Asi neboli. Ako sa hovorí, osud je osud. Čo koho čaká, to ho neminie. Jaro sa rozhodol odísť. Rodina bola preň zbytočnou príťažou. Veď voľnosť je taká krásna. Vlasta s Barborkou zostali samé. Aj keď to bolo veľmi ťažké, snažili sa s tým vyrovnať. Priatelia občas poznamenali, že videli Jara s tou či onou v tej a onakej reštaurácii. Aj keď ju vždy pichlo pri srdci snažila sa predstierať, že jej je to v podstate jedno. Ako sa hovorí, nevery sú rôzne. No najhoršie sú tie, ktoré sa netýkajú tela, ale srdca. Barborka svojho otca nesmierne milovala. Nevedela pochopiť, prečo od nich otec odišiel. Napokon, aj pre Vlastu bolo dosť obtiažne jej to vysvetliť. Ako povedať malému dieťaťu, že dvaja ľudia si prestali rozumieť? Jedno bolo isté, Jaro už o ňu záujem nejavil. Skrátka prestala byť preňho sedmikráskou. Nahradila ju iná „kvetina„. Bolo jej ľúto, že sa rozhodol pre inú. Predsa si toľkokrát sľubovala, že jej rodina bude iná ako tá, v ktorej vyrastala. Nepodarilo sa. Zobrala si hárok papiera a začala písať list. Jarovi. Písmená sa rozpíjali, aj keď si predtým hovorila, že už plakať nebude. Po niekoľkých riadkoch skončila. Veď načo pokračovať. Keď Barborku ukladala do postieľky z rádia sa ozval refrén piesne: „čo bolí, to prebolí“.... Škoda, že to niekedy trvá tak strašne dlho.
Iveta Hažíková
