čakal
V kysuckých útlych chalúpkach i vysokých štokovcoch bývajú všakovakí ľudia. Nájdete v nich srdečné povahy, radodajné srdcia, dobrú myseľ i štedrú ruku. Nie je to však pravidlom. Ukrývajú aj trápenie, vankúše zmáčané od sĺz, špajzy plné prázdnych fliaš od borovičky či modriny na zbitom tele. Aj to je, bohužiaľ, podoba súčasného života na Kysuciach.
Roboty je tu, na severe málo. Nie priam ako šafránu, ale málo. Tí, čo majú šťastie, ostali pracovať doma, tí, čo ho mali menej, ale predsa, našli si ju v Čechách, na Morave, chodia za ňou na dolniaky. A tí, ktorým sa otočilo chrbtom, zostali bez roboty. Niektorí len načas, iní, zdá sa, navždy. Zanedbaná domácnosť a dedinská krčma, vždy ochotná prichýliť zúfalca, čo naškriabal vo vrecku pár korún, utŕžených za odovzdané fľaše, sú pre takých jediným pohodlím a istotou. Prežívanie z večera do rána bez akejkoľvek vyhliadky na svetlejšiu budúcnosť sa stalo každodennou mustrou. Nezamestnanosť neklesá, skôr naopak. V okrese Čadca je vyše 7 tisíc ľudí bez práce. Práve nezamestnanosť býva najčastejšou príčinou nešťastia v kysuckých rodinách.
Krúti sa stále rovnako
Nezamestnaný je aj Lojzo a jeho družka. Žijú v dome jeho matky. Deň sa dňu podobá ako vajce vajcu. Ráno vstanú, niečo prejedia, zájdu do obchodu, kde im nalejú. Potom už otvoria šenk a tam sa vždy nájde niekto, kto má aký taký groš aj na poldecák či pivo pre kamarátov. V dome cítiť, že gazda s gazdinou majú aj iné záujmy, ako je udržiavanie domácnosti. Je zanedbaná, začína sa podobať na niečo ako brlôžik. Občas prídu kamaráti z mokrej štvrte a tí veru k poriadku nepridajú. Popijú čo dom dá, porozprávajú sa, pokričia, sem-tam padne i nejaké to zaucho. Jedla im už veľa netreba, riadia sa zrejme heslom, že hlad je prezlečený smäd. Ale ráno je zas treba zahnať chmúrne myšlienky i prehlušiť bolenie hlavy. Začína teda nový kolotoč. Navlas rovnaký ako ten, čo sa krútil počas predchádzajúceho dňa. Nefunguje na benzín či naftu. Najspoľahlivejšie sa roztočí po kalvadose či borovičke.
Rodina na príťaž
Lojzo má aj sestru. Žije v susedstve, len pár ulíc od neho. V láske sa nemajú. Vlastne sa ani nikdy nemali. Má rodinu, chorého manžela. Osud im tiež uštedril nejednu ranu, neostávalo však iné len sa pozviechať a ísť ďalej. Ani po nich však nebolo trápeniu koniec. Jeho stelesnením je pre Žofku práve jej brat a jeho chovanie. Keď sa opije, príde pred jej bránu, postaví sa a spustí príval nevyberaných nadávok. Čím viac ľudí ich počuje, tým je spokojnejší. Nuž, taká je podoba bratskej nelásky. Pokiaľ by sa týkala len Žofky, dokázala by ju pretrpieť, aj napriek hanbe, ktorú má pred susedmi. Nenávisť a hrubé správanie Lojza sa však obracia aj voči ich matke. A to Žofku bolí. O to viac, že je bezbranná.
Na matku s nožom
„Kedysi bola za mnou jedna známa. Stretla na ulici starú ženu, ktorá išla smerom k nášmu domu. Babka ju posielala k nám, že nech jej rýchlo ideme na pomoc, lebo že syn ju chce zabiť nožom. Tá známa nevedela, že je to moja mama, nepoznala ju,„ spomína Žofka na krušné zážitky. Utekala jej teda oproti a mama si naozaj poťažkala, že syn na ňu vytiahol nôž. Zavolali aj policajtov, tí však už preňho do krčmy nešli. Matka žije v domácnosti so svojím synom a jeho družkou. Tento incident nebol v ich spoločnom súžití prvým. Neraz sa stalo, že jeho ruka dopadla v zlosti na matkino telo s úmyslom ublížiť jej. Vyše 80-ročná žena sa nedokáže brániť. Ani fyzicky, ani psychicky. Rezignovala. Občas, keď sa už bitka ani súženie nedá vydržať, posťažuje sa dcére.
Interes o dôchodok
„Raz mi ju doviezli cudzí ľudia. Bolo pol deviatej večer. Boli sme doma s chorým mužom, dcérou a malým vnúčikom. Už sme išli spať, keď nám zazvonili. Našli ju ležať na ceste. Pamäť jej však slúžila, lebo povedala, v ktorom dome bývame, aby ju tu vyložili. Bol na ňu strašný pohľad. Bola, prepytujem, pošpinená, zafúľaná s malým batôžkom vecí. Utekala som preto za bratovým kamarátom, nech poňho ide, ale tí s družkou spali tak, že sa im nemohli dobúchať. Pýtam sa mamy, čo sa jej stalo. No, čo, Lojzo ma zbil. Mala čierne popod oči, tvár,„ opisuje Žofka smutný pohľad na zanedbanú a zbitú matku. Hneď zavolali policajtov. Tí však povedali, že najskôr ju musí vyšetriť lekár. Stalo sa. Po tom, čo ich sanitka priviezla do nemocnice a lekár Žofkinu matku začal vyšetrovať, odhalili následky ďalších úderov. Stará žena musela ostať ležať na úrazovom oddelení. V nemocnici si dovedna pobudla tri týždne. Prišiel však čas dôchodku a pre matku aj odchodu z nemocnice. Nedočkavý syn potreboval peniaze, a tak matku narýchlo odviezol zo špitálu. Nemohol predsa prísť o niekoľko tisícok jej dôchodku.
Prečo je to tak
Matkin dôchodok je, zdá sa, príčinou všetkého. Žofka v nádeji, že matke pomôže, vybavila pre ňu miesto v domove. Aj mama súhlasila. Podpísala všetky náležitosti. Situácia sa však zmenila. Ako vždy, keď zaúradoval Lojzo. „Matku ovplyvňuje, spracuje ju a ona napokon povie, čo chce on. Bojí sa ho. Dokonca som si všimla, že si zvykla popíjať. Nikdy nepila. Naučil ju to on s tými svojimi kumpánmi. Mám podozrenie, že ju opijú, ona zaspí a oni si v dome môžu robiť čo chcú,„ pokračuje Žofka. Lojzo sa matky nechce vzdať. Pravdepodobne však nie preto, že by bol vzorný syn a podľa starých dobrých kysuckých tradícií chcel matku doopatrovať doma. Automaticky by totiž prišiel o pravidelný príjem – jej dôchodok. Aj vy sa pýtate, prečo si teda matku nevezme k sebe Žofka? „Muž je veľmi chorý, mal niekoľko infarktov. V dome žijeme i s dcérou a jej malým synom. Matka potrebuje opateru, ja chodím do práce na dlhý čas. A miesta v dome nie je veľa. Už sme ju tu mali, ale nedá sa to zvládať,„ vysvetľuje nešťastná dcéra. Ako náhradu za svoj príbytok, ktorý matke nemôže poskytnúť, vybavila už spomínaný domov. Aj z toho však napokon zišlo.
Takže sa nezmenilo absolútne nič. Matka žije ďalej u syna. Opäť bude mlčať potiaľ, pokiaľ bude vládať. Rodinou sa nepochybne preženie ďalšia búrka. Po nej však sotva vyjde slnko, ako býva zvykom. To by Žofka s Lojzom museli nájsť spoločnú reč, Lojzo iný zmysel života než je alkohol a záhaľka. Príbehov, aký sme vám prerozprávali, je na Kysuciach nespočetne veľa. Sú skryté za oblokmi domov, občas o nich počujeme, občas sa dejú v našej bezprostrednej blízkosti. A my, tak ako sa od nás očakáva, nehasíme, čo nás nepáli. Zabúdame, že stačí malá iskrička, aby zo susedovej horiacej stodoly preskočil oheň aj na tú našu. A vtedy by sme boli určite radi, keby nám niekto prišiel na pomoc. Iveta Hažíková
Ilustračná snímka: Ján Krošlák