dných i študenti stredných škôl vedia, kde musia pridať. Naozaj však musia? Cestovanie vo vlakoch či autobusoch má svoje „čaro.„ Aj keď nechcete, vypočujete si od cestujúcich všeličo. Keď sa rozdávali vysvedčenia, sedeli dve matky vedľa seba ako holubičky a hrkútali si. „Môj syn bude vyznamenaný. Učí sa dobre, ale neviem, čo ďalej. Manžel je nezamestnaný, sedí doma a trápi sa. Čo budeme robiť, si nedokážem predstaviť. V máji zmaturuje, a čo potom? Chce ísť na vysokú školu, ale sama to neutiahnem. Snáď sa podarí Jožkovi (manželovi) nájsť si robotu. Je to hrozná doba,„ posťažovala si jedna z nich. „Ja sa už nerozčuľujem. Môj syn sa učí zle. Mohla som mu povedať hádam stokrát, že sa neučí pre mňa, ale je to zbytočné. Som rada, že je aspoň zdravý,„ zareagovala druhá pani. Chvíľu bolo ticho a potom začala rozprávať prvá mamička. „Tebe je dobre, tvoj muž má firmu, chlapca zamestná, ale čo budem robiť ja? Vieš, ako je to dnes so zamestnanosťou. Čo z toho, že mám syna, ktorý sa dobre učí, keď mu nemôžem pomôcť? Dnes už dobré vysvedčenie neznamená nič,„ rezignovane dodala strápená matka. Čakal som ako zareaguje jej kolegyňa a dočkal som sa. „ S manželom sme sa dohodli, že keď sa mu nechce učiť, pôjde robiť. Vieš, poviem ti úprimne, načo sú dnes školy. Vyštuduje a bude bez zamestnania. Takto si zarobí a budem mať pokoj. To máš jedno. Dobré, či zlé známky. Kedysi to možno platilo, ale dnes už nie. Poznáš toho Štefana z horného konca? Pokiaľ viem, horko ťažko skončil základnú školu a pozri sa na akom aute sa vozí. Jeho žena ma ani nepozdraví. Vzdelanie dnes neznamená nič,„ zakontrovala druhá matka. Autobus sa blížil do cieľovej stanice a rozhovor skončil. Vystúpil som a rozmýšľal. Ktorá z nich má väčšiu pravdu? Nič múdre som nevymyslel. Urobte si svoj názor vy, vážení čitatelia! Napíšte nám. Radi vaše názory uverejníme.
Vladimír Kollár
