, a najmä na naše partie, na ľudí s ktorými som pracoval, prídu mi na um všelijaké príhody. Nedávno som navštívil Čadcu – ľudia, tam vám bolo národa, normálne sa mi zdalo mesto iné, a tých putík, čo tam popostavovali-, stará ma teda poslala dačo vybaviť do tej Čadce. Ako tak kráčam po jednej ulici, ktosi ma capne po pleci. Reku, čo je, čo sa stalo, veď som nikomu nič neurobil! Obzriem sa a zrazu koho nevidím. Svojho kamaráta zo susednej dediny. Miška Jedličku.
„Čo ty tu robíš?„ pýtam sa ho rozveselený, lebo som vedel, že pri mne stojí kamarát. „A ty čo?„ vraví mi tiež prekvapený. „Vieš čo? Nechajme to a poďme si voľakde zasadnúť na kus reči. „Aj na pálenku, pálenku...„
Nuž sme sa teda dobre porozprávali. S Miškom, aby ste vedeli, som sa po prvý raz stretol práve v ich dedine. Firma nás tam vtedy poslala robiť vodovod. Práve uprostred dediny bol výkop. A stál tam aj kostol a vedľa neho útulné pohostinské zariadenie. Pamätám si, že kým sme sa s Miškom skamarátili, prešla dosť dlhá doba. lebo on bol taký človek, že nerád komunikoval, ani si nechcel s nami pripiť na súdržnosť. Až raz sme ho presvedčili; to sme mu povedali, že musíme pracovať dlhšie, lebo nám majú doniesť prémie a to rovno do toho pohostinského zariadenia. Tak sa aj stalo: Miško si s nami vypil, akurát žiadne prémie neboli. Začal lamentovať, pretože mal tiež poriadne v hlave: že veru nemal piť, ženu má Saxanu, namôjveru, tak ju volal, a že mu tá dá doma poriadnej hubovej polievky. Len nás prosil, aby sme šli s ním, že ho možno ochránim pred najhorším...
Vedno sme prišli k Miškovmu domu. To ste ešte nevideli, čo ten chlap vtedy urobil. Vystrel pred seba obidve ruky, ako že je triezvy a ide rovno, a len volal: „Už ma čakaj, žena moja, už ma čakaj...„ A veru ho tá čakala! Mala tam o plot opretú palicu pripravenú na psa, ktorý neposlúchal, a ňou začala milého Miška lomiť. Rovno po chrbte. A on držal (sa statočne) a len zúfalo volal: „Keď budem zlý, tak bude zle...„ (Ktovie, čo tým myslel.)
Po tej bitke sa vari týždeň s nami nerozprával. Ale viete, akí sú ľudia. Dlho sa nevedia hnevať. Miško sa stal mojím, vlastne naším kamarátom...
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
