pred nimi klobúk. Pretože aj s takými som sa stretla. Mám na mysli štátnych úradníkov, ktorí nám občanom a daňovým poplatníkom, z ktorých peňazí tak trošku žijú, približujú výkon štátu, snažia sa nám vychádzať v ústrety, vysvetliť nám to, čomu nerozumieme, pomôcť pri nezrovnalostiach. Usmievate sa, však? Takíto by mali skutočne byť, ale vo väčšine prípadov nie sú. Božechráň, aby ste do ich chrámov prišli mimo stránkových dní. A ak sa náhodou na voľačo informujete vopred telefonicky, neochota s akou vás občas odbijú, vás vyzbrojí žalúdočnou nervozitou už pred návštevou úradu. A ešte väčšie nešťastie ak telefón nemáte, a prídete len tak „na blink„. Pravdepodobnosť že pochodíte na prvýkrát je len veľmi malá. A keď sa vám nepáči, povedia, že ste sa mali vopred informovať. Úradníci môžu argumentovať, že pri toľkom počte ľudí, ktorí im prejdú „pod rukami„, nemôžu byť stále usmiati a vľúdni. Môžu. Aj my sme si vybrali prácu s ľuďmi a pre ľudí. A snažíme sa podľa toho v styku s nimi aj správať. Častokrát si vypočujeme ponosy, ktoré častokrát v novinách ani nevyjdu. V nejednom prípade si to totiž respondent rozmyslí a povie, že sa bojí, aby nedopadol ešte horšie. Poznáme množstvo osudov smutných a veselých, a každý bolo treba vypočuť. Nestačilo vpísať ho do kolóniek formulára. Vieme však, že stačí, aby sme prejavili spolupatričnosť, snahu pomôcť. Aj to občas stačí. A že sme nevrlí a zamračení, lebo nás doma nahnevali naši blízki? To si vyriešme v prvom rade s tými, ktorých sa to týka. (ih)
