som pred časom precestovala časť Ukrajiny a Rumunska. Čo ma na týchto krajinách zarazilo, bol vzťah k ženám. K normálnemu životu žien ktoré som tu stretla, patrilo obmedzovanie, ekonomická závislosť od manžela a neraz i bitka.
Čím menšia dedina, tým väčšia závislosť ženy na manželovi
Jednou z dedín, ktorú som na Ukrajine navštívila, bola „Velki Lučki„. V rámci voľných chvíľ som navštívila aj miestny kostol. Turisti do tejto dediny málokedy zavítali a tak som v svojom cestovnom oblečení – nohaviciach, tričku a mikine bola raritou. Nečudo. Ženy, čo sedeli v kostole, mali sukne až po zem a hlavy okrútené dlhými čiernymi šatkami. Okrem očí im z tváre nebolo nič vidieť. Po skončení omše si ku mne prisadlo zopár mladších žien. So zvedavosťou sa ma pýtali, či ma muž nebije, keď chodím medzi ľudí v takom „nehanebnom„ oblečení. Moja odpoveď – nie – ich zarazila. Jedna z nich na margo toho povedala, že sa len raz – v lete – pokúsila vyjsť na ulicu v krátkych rukávoch. Dostala za to bitku. Zaslúženú, ako dodala jedna z jej priateliek. Po týždni strávenej v tejto dedine som pochopila, ako sa ich vnútorný ženský svet hlboko líši od sveta západných žien. Muži majú nad nimi absolútne rozhodovacie právo. Jedávajú prví. Na stole majú mäso a prílohy. Ženy a deti jedia po nich – zvyčajne už len prílohy. Potrestať ženu bitkou je tu samozrejmosťou. Tunajšie ženy to chápu ako bežnú súčasť tradície. Žili tak ich staré matky, matky, žijú tak aj ony. Len mladé dievčatá snívajú o západnom spôsobe života. Len máloktorej sa však podarí ujsť a žiť iný život. Niektoré z nich sa pokúšajú emigrovať do Ameriky. Keďže sú však koreňmi bytostne zviazané s tradíciami svojej zeme, po čase sa vracajú späť – a zas žijú tak, ako ich predkovia. Pojem „týraná žena„ nepoznajú. No nepoznajú ani rozvody či rozpady manželstiev. Muž je pre ne zárukou určitej stability – aj napriek bitkám, ekonomickej závislosti a obmedzovaniu.
Kto je vlastne týraná žena?
Ukrajina, Rumunsko či Slovensko, všade je týraná tá žena, ktorá vníma správanie muža alebo inej osoby voči sebe ako negatívne, dehonestujúce, deštruktívne či ponižujúce. Týranie má totiž svoje charakteristické znaky. Na začiatku je izolácia ženy od okolitého sveta, druhým znakom je skreslené vnímanie toho čo sa deje a tretím znakom obmedzovanie osobných potrieb. Mária zo Žiliny sa za takú ženu považuje. Vydávala sa veľmi mladá, mala sotva osemnásť – a Peter bol jej prvý chlapec. Prisťahovala sa k jeho rodičom, ktorí „mladým„ pristavili k rodinnému domu dve izby. Od tej chvíle sa Máriin život zmenil. Skončili sa diskotéky, návštevy kaviarni, posedenia s kamarátkami, štvrtky v plavárni. Vystriedalo ich varenie so svokrou v kuchyni. Po polroku zistila, že jej svokor je notorický alkoholik. Ako mladé, dovtedy bezstarostné dievča, občas povedala svokrovi, čo jej priniesla slina na jazyk. Keď schytala prvú facku, chcela sa zbaliť a odísť. Uprosila ju svokra – vraj sa to nehodí a ona také facky znáša už celé roky. Mária si myslela, že sa jej Peter zastane, obráni ju pred svokrom. Po čase však začal aj Peter piť. Aby si pripútal Máriu k sebe, splodil s ňou tri deti. Každé po roku. Dnes má Mária dvadsaťpäť rokov a cíti sa celkom vyčerpaná. Vie že nemá kde ísť. S troma deťmi sa predsa nemôže vrátiť k rodičom. Doteraz bola na materskej dovolenke. Našetrené peniaze sú na manželovom účte, ku ktorému ona nemá podpisové právo. Netrúfa si hľadať zamestnanie. Za prvoradú považuje povinnosť vychovávať deti. Keby sa aj chcela osamostatniť, ako ich uživí z jedného platu? Rozvod či odchod od manžela u nej neprichádza do úvahy. A tak bez slova znáša občasné facky od manžela a svokra, dúfajúc, že deti na nič neprídu. Len občas máva chvíľky vzdoru – to vtedy, keď sa postaví pred zrkadlo. Vie že za iných okolností by pred ním mohla vidieť sebavedomú mladú ženu, ktorá by mohla žiť krajší život. Aj keď na celkom inej strane sveta. Len keby mala odvahu zbaliť kufre sebe i deťom a ujsť...Zuzana Kuglerová
