Začínajúci učitelia to majú vždy ťažké. Toť nedávno k nám jeden prišiel a zastavil sa aj u nás v krčmičke. Reku, porozpráva sa s chlapmi, aby vedel, čo ho v našej obci čaká a s kým si podať či nepodať ruku. Ajáj, to ste mali vidieť! Div, že z toho pohostinského zariadenia nevyšiel holý... Všetky peniaze minul na trúnok. Ešteže ho zachránila mladučká, júj, ako jej to svedčí, krčmáročka Anička, ktorá zobrala milého mladého učiteľa rúče pod rúčku, čo to trepem, pod pazuchu a tiež za pazuchu a už si ho viedla von. Učiteľ bol z toho všetkého taký zbarbosený, že jednoducho prestal vnímať svet. A veru, ani pred rokmi to nebolo inak. Však počúvajte, ak sa vám chce, moju kroniku:
O tom našom predchádzajúcom učiteľovi viem len toľko, že najskôr začal vyučovať a vychovávať žiakov vo vedľajšej obci. Bol vysoký, hádam mohol mať aj dva metre, tiež mohol vyzerať ako medveď, ale bol chudšej postavy. Ako správny učiteľ tiež sa išiel porozprávať s ľudom, keďže nám vládol náš predvoj – ľud..., čo to tu trepem, to mám ešte z onakdajších čias, možno by som si aj rád zarecitoval také pionierske básničky, to bolo niečo pre nás svetákov: výlet, rozlet a ...domyslite si podľa pravej slovenskej povahy, ale tiež aj kapustnice... Jha, ako sa človek dostane do krajších zajtrajškov... Ale vráťme sa k nášmu učiteľovi. Čo čert nechcel, kúpil si on nový, ale fungel nový bicykel.
Od Anči..., jáj, to nebola tá Anča, ktorá brala nového začínajúceho učitelíka z našej krčmičky pod pazuchu, ba aj za pazuchu – to bola Anča Faborovie a mala veľmi prísnych rodičov. Rodičia – nerodičia – bicykel bol na svete! Učiteľ slúžil vo vedľajšej obci. Keďže vtedy nefungovali spoje ako teraz vlastne nikdy poriadne nefungovali; to máte tak, ak začne vládnuť predvoj a ľud – ten ľud, medzi nami, ale naozaj len medzi nami, je na chvoste.... O chvoste sme začali, s chvostom aj skončíme... Ale, čo mi to vypadlo z mysle?! Už viem: Bol január, ukrutné zimy, metelica, fujavica a čo ja viem čo ešte. Nuž, náš učiteľ sa vtedy pekne-krásne vracal domov a pustil sa na bicykli z kopčeka. Vôbec mu nebránila ani chumelica, ani metelica... Zistil, že mu zlyhávajú brzdy! Kopec bol strmý, ale náš učiteľ mal dlhé nohy, nuž ho napadlo zložiť ich na zem či vlastne sanicu alebo cestu a brzdíííť... Vraj všetko zvládol k vlastnej spokojnosti, akurát čo si polahodil v priekope, kde ho čakalo mäkké snehové páperie...
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
