nuť fľašu slivovice, ale takej, ktorá má roky i grády, je pekne vyformovaná a doslova hýčka žalúdok. Ba veru zhýčkala aj moju starú, lebo keď som uvaril hriatô, vypila mi z neho skoro polovicu! Mrázik bol krutý a žiadna Baba Jaga na obzore! A tak som si pekne-krásne, veď sa vari kvôli zime nebudeme hanbiť, potiahol ďalšiu fľašku a poriadne som si z nej logol. Samozrejme, robil som to potajomky, aby sa o takej veci nikto nedozvedel. nuž, pravda je, páchlo...
Raz sme so susedom skúšali kvas a vyšlo nám, že by sa dal prepáliť. Čo už my – Slováci! Ak dáme našej pravej pálenky priňuchať Rakúšanovi, Nemcovi, Francúzovi, Dánovi, Nórovi, ba aj Švédi a Fíni sa pridajú – tak tu máme turistov, že si len ťažko budeme vedieť s nimi rady! Možno prídu aj Holanďania, ktorí radi blúdia svetom. Ktohovie! Pálili sme, pálili... A bola vtedy taká doba, že sa mrazivý vzduch držal na dne doliny a keď sa kúrilo v pieckach, ani sme neotvárali okná, lebo ten ťažký vzduch škrtil pľúca a vtedy bolo aj najviac kašľajúcich ľudí. Ale sused fajčil fajku, ja tak isto, akosi nám zaváňal ten tabak, potvora! A pálili sme, pálili... Čistý mok stekal do fliaš, rozlieval sa. Vonku priťahovalo. Mráz bol už taký neobytný, že nám zaliezal priam pod rebrá. Zdalo sa – veď sa z nás stanú snehuliaci! A tak sme si radšej za každou fľaškou hrkli po jednom kalíšku; a veru, že sa tá slivovica priam rozmnožovala.
Len zrazu... Čo to? Vari sa zrazu zmenil svet? Jeden sused, druhý sused, tretí..., ale to bol starý mládenec Edo až z vyšného konca.
Veru sme každému tej slivovičky ponúkli. A že bola naozaj na úrovni, o tom vtedy rečnili v našej krčmičke aj náš pán richtár. A tí veru málokedy rečnia...
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
