otec
Vari sa nenájde v Krásne nad Kysucou človek, ktorý by nepoznal umeleckého kováča Jaroslava Gavlasa. Pomôže s bránou, sekerou, motykou, ale predovšetkým našiel zmyslel aj, ako sa hovorí, vo väčších veciach. Jeho materiálom je už dlhú dobu železo. Pod jeho rukou sa dokáže podvoliť – ohnúť, premeniť na zmysluplný tvar. Tvary sú rôzne – tak sa vytvárajú hodnoty.
Jaroslav Gavlas pochádza z osady U Gavlasa v Krásne nad Kysucou. Gavlasovci tu žijú hádam aj odpradávna. Otec Mikuláš postavil v osade po druhej svetovej vojne kaplnku. Jeho syn sa spočiatku učil za sklára v Lednických Rovniach. Zapáčilo sa mu však kováčske remeslo. Istý Simonides mal vtedy v Čadci zriadenú dielničku. Tu pracoval ako učeň Jaroslav. Navštevoval aj majstrovskú školu v Košiciach. Túžil však mať svoju dielničku.
V domčeku sťaby z rozprávky
„Zatúžil som po vlastnom stredisku, vlastnej dielni,„ hovorí Jaroslav. „A tak som sa pustil do stavby. Teraz sa tu zastavujú turisti i miestni a obdivujú môj dom.„ Vraj je, a skutočne, ak sa zastavíte pod viaduktom, uvidíte domček, ktorý je sťa rozprávkový. Ale horkýže kupovať! Dom je kusom vlastného života. Aj driny...
Jaroslav Gavlas má za sebou viacero prác, o ktorých by sa dalo hovoriť ako o majstrovských. Väčšinou ide o cirkevné veci. Veď od malička vyrastal v cirkevnej rodine. Otec mu neraz pripomínal, čo všetko sa dá dokázať poctivou prácou. Bol to práve on, ktorý mu zdôrazňoval, že by mal za železničným prechodom, kadiaľ sa strmo vystupuje do osady, úzkej dolinky až hore pod Šustkov, postaviť kríž. Jaroslav otcovu túžbu splnil: v roku 1999 zostrojil šesť metrov vysoký cyrilo-metodský dvojkríž. Osadil ho do svahu pod lesom, kde žblnkoce aj bystrý potôčik. Hneď vedľa dal postaviť aj kaplnku.
Miesto mnohých nešťastí
Prečo práve kaplnku? Žeby ďalšia otcova vôľa? Jaroslav Gavlas sa na vec pozerá svojimi očami: „Železničné priecestie nie je chránené závorami, a tak sa tu udiali viaceré tragédie. Môžem spomenúť Žigovcov, Lukačovskú, Kasajovú s dieťaťom, Brňáka, Škerenčáka, Jakubca... Tých mien je strašne veľa; sú to všetko ľudia, ktorí na tomto úseku zahynuli. Napočítal som, že od šesťdesiateho druhého roku na trati Očadnica-Krásno bolo osemnásť mŕtvych. Nuž a Justína Žigová – veď jej tu zabilo otca, matku, sesternicu – mi akosi pripomenula, že by som tu mal niečo zriadiť. Nehovorila mi, čo ale určite na ochranu proti nešťastiam.„
Okrem kríža teda postavil aj malú kaplnku z kameňa s Fatimskou Pannou Máriou, ktorá má byť Matkou ustavičnej pomoci. Vysvätil ju pán dekan Sandanus...
„Nedaj, bože, nedaj...„
Jaroslav Gavlas tvrdí, že sa mu splnila jeho odveká túžba. Jeho dielnička dýcha a žije svojím kováčskym remeslom. Boli však časy, keď sa musel človek ukázať, že je človekom. Niekedy aj akoby mimochodom. To ho raz poslal pán dekan Balaži do Českého Tešína. Reku, Jarko, zájdi do mesta a v hoteli ťa bude čakať jeden pán. A čo mám spraviť? Nuž, povieš mu, že si Jaro a o ostatné sa nestaraj! Jaroslav Gavlas neváhal a vybral sa do mesta. Vládla doba komunizmu. Nechápal, o čo ide. Stretol sa s človekom a ten mu odovzdal kufrík. Milióny, miliardy? Možno svojou duchovnou hodnotou presahovali aj toto číslo. Keď Jaroslav doniesol kufrík na faru, pán dekan mu povedali: A vieš ty vôbec, čo si viezol domov? Pán dekan, neviem. Spravil som len, čo ste prikázali... Potom otvorili veľký kufor – v kufri bola monštrancia pre Zborov a krásňanskú farnosť a ešte okolo dvadsať kalichov. Doteraz Jaroslav Gavlas nechápe, že niečo také sa mohlo udiať...
V ťažkých chvíľach si Jaroslav zaspomína na svoju matku i na otca a rodný dom, odkiaľ prišiel do sveta. V tých miestach sa v zime cukornatie snehom a osuhľou, obrysy sa strácajú, aby splynuli s krajinou. Cencúle zvonia... Jaroslav Gavlas vytvoril mnohé kováčske práce pre kostoly, napr. okná alebo mreže v tvaroch svätých pri vchodoch do kostolov. Spomenieme aspoň mrežu v kaplnke U Gavlasa vo forme Panny Márie, prácu v miestnom kostole i Umučenie Pána Ježiša, majstrovský výtvor s rozmermi dvakrát štyri metre; víta všetkých, ktorí navštívia kalváriu v Rajeckej Lesnej. Spravuje ju kysucký rodák Pavol Šadlák...
Ladislav Hrubý
Snímky: autor