že dnešný deň je krásny, slnečný. Možno aj kvôli slniečku si uchováte v pamäti, kedy ste prišli prvýkrát do školy. Som vaša učiteľka. Volám sa Julka. Budem sa snažiť naučiť vás písať a čítať. Vy mi však musíte v tom pomôcť,„ snažila sa im trpezlivo vysvetliť, na čo je vlastne dobrá škola. Väčšina bola totiž toho názoru,, že najlepšia je škôlka, kde sa mohli nerušene hrať a mohli si robiť čo chcú. „Škola, to je trápenie,„ povedal spolužiakom Šimon, keď si sadali prvýkrát do lavíc. Môj brat má z toho len problémy. V škole mu nadávajú učitelia, doma tatko s mamkou,„ mudroval. Aj ďalší, ktorí mali školopovinných súrodencov, mali rovnaký názor. Lucinka však bola spokojná, že je v škole. Páčili sa jej knihy. Túžila, aby si ich mohla čím skôr prečítať. „Povedzte mi, aké máte doma hračky,„ snažila sa nadviazať rozhovor Julka. Každé sa snažilo priblížiť svoj detský raj. Maťo pospomínal všetkých zajacov, medveďov, autá, indiánov, robotov a pušky. Len Lucinka sedela smutná a nič nehovorila. Keď ju Julka videla prvýkrát, stislo jej srdce. Čosi sa jej na tomto dievčatku zdalo zvláštne. O hračkách sa nechcela rozprávať. Pripomínala jej také ustrašené vtáčatko. Keď sa jej opýtala, aké hračky má doma, len na ňu pozrela krásnymi modrými očami, no nevyriekla ani slovo. Potom z nej vyliezlo, že nemá žiadne. Keď sa raz otec rozzúril, všetky jej ich vyhodil do kontajnera. Nechcelo sa jej veriť, že by existoval taký človek, ktorý vlastnému dieťaťu, ktoré je očividne krotké ako ovečka, dokáže zničiť hračky. Pohladila ju po vláskoch a povedala, že na Vianoce určite nejaké nájde pod stromčekom. Lucinka však zakrútila hlavou a z očí sa jej začali kotúľať slzy ako hrachy. „Tak ako bolo v škole,„ spýtal sa Igor, keď prišla domov. Bol zvyknutý, že hneď na začiatku školského roka mu podrobne opíše všetky „svoje„ ratolesti. Celý rok s nimi prežívala ich boliestky a snažila sa im všemocne pomôcť. Riaditeľ jej vždy s radosťou zveril prvákov, ktorých mala na starosti tri roky, potom si ich prebrala kolegyňa. Napriek tomu, že jej bolo za nimi ľúto, mala dobrý pocit, že jej odovzdáva detičky, ktoré absorbovali všetko potrebné. Igor čakal, kedy začne. Vedel, že keď príde zo školy, začne rozprávať o svojich problémoch. Mala mimoriadne citlivé srdce, čo na nej nesmierne miloval. Vždy sa vedela vcítiť do problémov svojich prváčikov. Nebolo tomu inak ani teraz. „Vieš, mám v triede jedno dievčatko. Je veľmi plaché. Očká má bojazlivé, vyzerá, akoby v živote nič dobré nezažilo. Je to možno len môj dojem. Intuícia ma však nikdy neklame. Viem, že Lucinku čosi trápi. Na dôvažok mi povedala, že jej otec vyhodil všetky hračky do kontajnera. Rozumieš tomu,„ obrátila sa s otázkou na manžela. Neveriacky pokrútil hlavou. Takýmto veciam sa rozumieť nedá. Chytil Julku okolo krku a nežne pobozkal. Bolo mu ľúto, že miluje toľko detí, pritom im osud nedoprial ani jedno. Pred rokmi absolvovali všetky vyšetrenia. Julka dvakrát podstúpila umelé oplodnenie. Keď lekár aj v druhom prípade po uplynutí niekoľkých dní zakrútil hlavou a povedal, že to nevyšlo, už nemali odvahu ísť na posledné tretie. Podstúpiť znova tú traumu z čakania, to už nezniesli. A tak zostali bezdetným párom. Už po niekoľkých dňoch si všimla, že Lucinka je veľmi šikovná žiačka. Jej zošit s krasopisom bol vzorom pre všetkých. Snažila sa zo všetkých síl, aby bola pani učiteľka s ňou spokojná. Len takmer vôbec nerozprávala. Keď sa jej prihovorila pozrela na ňu vystrašenými očkami, akoby čakala, že ju za niečo pokarhá. Dôvod však nebol žiadny. Patrila k žiakom s ktorými je radosť pracovať. Každý rok, keď prichádzali Vianoce, Julke stískalo srdce. Igorovi nič nehovorila, no mala veľké problémy prežiť tieto dni, ktoré boli pre iných mimoriadne sviatočné. Nezniesla pohľad na rodinky s deťmi, ktoré sa tmolili po nákupných centrách. Stále sa pýtala, prečo? Prečo práve ona je ochudobnená o túto radosť. Igor sa ju snažil potešiť, no priveľmi sa mu to nedarilo. Stále si predstavovala, ako si dievčatko či chlapček pod ich stromčekom rozbaľuje darček. Potom uteká k nej a Igorovi a stíska ich okolo krku. Pri takýchto myšlienkach sa jej tisli slzy do očí. Napokon bola z toho riava, ktorú nedokázala zastaviť. Aj pred týmito sviatkami sa cítila podpsa. Chodila okolo obchodov ako bez duše. Darček pre Igora už mala, len sa tak motala po námestí a rozmýšľala, ako to bude v budúcnosti, keď už teraz jej je z takéhoto obdobia nanič. Potom ju zbadala. Krásnu bábiku vo výklade. Sedela a pri nej bol kufrík s oblečením. Vošla do obchodu a kúpila túto nádhernú bábu aj s vybavením. Vedela presne pre koho. Keď prišli pred vianočnými prázdninami deti poslednýkrát do školy netrpezlivo čakala na koniec vyučovania. Zdržala Lucinku v triede a podala jej veľkú krabicu. Dievčatko ju chytilo okolo krku a vrúcne pobozkalo. Keď rozbalilo krabicu, sadlo si, a mlčky na ňu hľadelo. Potom ju opäť zabalilo a podalo naspäť. „Pani učiteľka, je krásna, ale radšej by som chcela od Ježiška peniaze. Moja mamička má rakovinu. Treba jej transplantovať kostnú dreň. Otec od nás odišiel. Lekári jej povedali, že to bude stáť veľa peňazí. A my sme samé. Nemáme na tomto svete nikoho.„ Iveta Hažíková