ašiť tráva. Nechcel som veriť vlastným očiam – veď je zimné obdobie! Hneď bolo vidieť, že to s tou trávou ani počasím nie je čosi v poriadku. A čo také puky na stromoch! Dostalo sa mi do ušú aj to, že počasie vystrája kvôli robotníkom v Čechách, aby doniesli domov čím väčšie zárobky... A možno potom vždy príde poriadna zima. Najlepšie je zaliezť pod duchnu, pretože tam človek očakáva dačo – no, hádam aj z meruôsmeho roku! Totiž duchna čiže perina dá odpočinúť po jednej ťažkej a zmysluplnej práci... Práci česť aj vám, súdruhovia! Pardon...
Akurát sa ozvali moje ruské, pardon sovietske kukučkové hodiny! Pripomenuli mi, že mám, hapčí, vidíte, som akýsi prechladnutý, že mám teda napísať príbeh, hapčí, potvora, príbeh o kukučke. To by ste neverili, čo všetko sa môže v živote udiať.
Pod hôrkou žil človek, ktorého prezývali Hamštrngel. Nikto nevie, prečo mal takú prezývku, ale sa povráva, že príliš nepočul. Mal on krásnu dcérku s jamkou na líci. Nuž a tú dcérku miloval Janko z našej dediny. Prišla zima so závejmi a metelicou. Hamštrngel sa pozrel z okna a zapaľoval si svoju fajočku. Všade tma, akurát sneh osvetľoval krajinu a dodával jej správny lesk. V kuchyni pukotali v piecke uhlíky, na sporáku kuchtila Hamštrngelová stará – tá vraj zaručene viac videla aj počula – lievance z lístkového cesta. Hamštrngel si ženičku všímal; zdala sa mu ako za starých čias. Preglgol slinu, potiahol z fajky a odišiel do komôrky. Mal tam ukrytú, log-log, pardon, hapčí, potvora jedna, spotvorená, teda tam mal ukrytú fľašku slivovice. potiahol si z nej a rozhodol sa, že popozerá statok, či je spokojný, či správne žviaka seno pred nočným spánkom. Ozvala sa akurát jedna kravička svojím tichým búúú pred usnutím. Chumelica ustala. Hamštrngel pozrel na oblohu, ktorá sa začala postupne čistiť. Uvidel tam prvú hviezdu. potiahol si z vyhasnutej fajky... zrazu sa mu zadalo, že dačo počuje. Kukuk-kukuk! A opäť: Kukuk-kukuk! Svoje kukučkové hodiny! Lenže toto sa ozývalo zo súseka! Vošiel do humna. Kukuk-kukuk! Kukuk-kukuk! Azaňát, ako sa hovorí! Hamštrngel chytil do rúk drevené vidly, ktorými v lete obracal seno, a poďho na súsek. Či vyprášil gate Jankovi, lebo on to bol v sene s Aničkou-kukučkou, to veru nevieme. Vieme len jedno, že obidvaja ešte z roztopaše zakývali pri vrátach Hamštrngelovi na rozlúčku a pripomenuli mu: Kukuk-kukuk! Kukučkové hodiny...Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová