K predvianočnému obdobiu sa viažu mnohé praktiky ľúbostnej mágie. V Zákopčí, napríklad, malo dievča na Luciu urobiť zo slamy veniec a tak, aby ju nikto nevidel, vyhodiť ho na strom. Ak sa na strome zachytil, mala sa do roka vydať, ak spadol, mala zostať slobodnou ešte do budúcej Lucie. Na Luciu ráno nesmela do domu prísť ako prvá stará žena, lebo by priniesla nešťastie.
Večer chodili po domoch maskované skupiny. Najprv prišla partia masiek (mladý pán, mladucha, družbovia, kňaz) a napodobňovali sobášny obrad. Po nich prišli Lucie v bielom ženskom oblečení so zahalenou alebo začadenou tvárou, v ruke držali husie krídlo a vymetali ním pec a iné miesta v dome. Domácich sa usilovali zamazať na tvári. S nimi prišla Cigánka s dieťaťom na chrbte, ktorá sa pokúšala niečo „ukradnúť„.
Vo Svrčinovci, Oščadnici a Čadečke začali v ten deň robiť stolček, vo výrobe ktorého pokračovali postupne každý večer až do Štedrého večera. Tento stolček potom vzali so sebou na polnočnú omšu. V Oščadnici dievčatá liali vosk do vody a pritom hovorili: „Lucia, Lucia, daj nám znameňja, aby sa nám vydarili naše preljevaňja...„
Potom z uliateho vosku veštili zamestnanie milého alebo osud dievčaťa.
Bohaté sú aj zvyky vianočného obdobia, najmä na Štedrý večer (Vilija, 24. decembra). V Čadci dávali pri večeri na stôl ovos a zemiaky, aby sa ich v nasledujúcom roku urodil dostatok. Počas večere hádzali o stenu hrach, aby sliepky dobre niesli. Gazda obväzoval nohy stola reťazou, aby sa do roka všetci držali pohromade. V Oščadnici a vo Svrčinovci po večeri zapaľovali polienka odkladané od Lucie (každý deň jedno) a v dyme hľadali bosorky. Po polnočnej omši mútili naprázdno v maselničke, aby mali po celý rok dostatok masla.
Omrvinky z každého štedrovečerného jedla sfukovali do maselničky, odkladali a počas roka používali ako liečivo pre dobytok. Štedrovečerné zvyky poskytovali veľký priestor na predpovedanie budúcnosti. Kto prvý otvoril zlý orech, celý rok mal chorľavieť. Ak chcelo dievča vedieť, kto bude jej mužom, malo si pri večeri priviazať nohu k stolu povrieslom a po návrate z polnočnej omše dať si ho pod hlavu a tak zaspať...
PAVOL M. KUBIŚ