dokonale opísať, nakoľko jej priami tvorcovia – futbalisti - už z veľkej väčšiny medzi nami nefigurujú. Jedným z najstarších žijúcich futbalistov Čadce je Stanislav Hanes (na aktuálnej fotke), ktorý sa práve na Vianoce 25. decembra dožíva krásnych 71 rokov. Pri tejto príležitosti sme ho oslovili a požiadali, aby sa s nami podelil o svoje bohaté a nezabudnuteľné zážitky z futbalových trávnikov i mimo nich. Stanko, ako ho všetci familiárne voláme, bol veľmi ochotný a tak mohol vzniknúť nasledovný rozhovor.
Stanko, môžete našim čitateľom priblížiť vaše futbalové začiatky?
Nakoľko som sa narodil na Donovaloch, a kto pozná tamojší kraj, určite vie, že sú tu vynikajúce podmienky predovšetkým na zimné športy. Aj ja som začínal hlavne s lyžovaním, ale v lete som s ostatnými deťmi hrával futbal. Aktívne som sa tejto najobľúbenejšej loptovej hre začal venovať v roku 1943, keď som začal hrávať za starších žiakov v Banskej Bystrici. Potom moja futbalová kariéra pokračovala účinkovaním v doraste. Bolo to taktiež v Banskej Bystrici. Keď som mal 19 rokov, hrával som v mužstve dospelých vo Svite, odkiaľ moja cesta viedla do Turian. Tu som pobudol približne dva roky a nasledovala základná vojenská služba v Trenčíne. V jarnej časti súťažného ročníka 1952 – 1953 bolo vytvorené 17 členné družstvo futbalistov, ktoré reprezentovalo II. vojenský okruh. Pokračovateľom tohoto družstva je terajšia Dukla Banská Bystrica. Po skončení vojenskej služby som sa vrátil do materského oddielu - do Turian - kde som pôsobil do roku 1956. Chcem podotknúť, že moje prvé futbalové kroky sú spojené s troma žrďami a postom brankára.
Kedy a za akých okolností ste sa ocitli na Kysuciach, konkrétne v Čadci?
V spomínanom roku 1956 hralo naše mužstvo prvý majstrovský zápas práve v Čadci. Pre upresnenie pripomínam, že v tom čase som už hrával na poste ľavého záložníka. Zhodou okolností som od trénera dostal za úlohu osobne strážiť najlepšieho strelca Čadce Jožka Chabroňa. Za mužstvo Čadce vtedy hrávali také osobnosti, ako Kmínek, Michálek, Ličko, Ján Chrobák starší, Gregor, bratia Beniačovci, Rachovci, Bugala a ďalší. Spomínaný zápas sa skončil bezgólovou remízou. Potom udalosti nabrali rýchly spád. V nasledujúcu stredu po zápase ma doma v Turanoch navštívili páni Klus, Stolárik a Preisler, vtedajší čelní funkcionári futbalovej Čadce a navrhli mi prestup. Keďže predostreli celkom lákavú ponuku, týkajúcu sa bytu a zamestnania v bývalej Slovene, a keďže som bol v tom čase už ženatý, neodolal som.
Ako si s odstupom času spomínate na svoje futbalové pôsobenie v Čadci?
Prišiel som v období, keď sa mužstvo Čadce snažilo postúpiť z I. A triedy do krajského majstrovstva. V tom čase sa tu vystriedalo veľké množstvo hráčov prakticky z celého Slovenska. V roku 1961 sa nám podarilo postúpiť do divízie, v ktorej sme odohrali 3 majstrovské zápasy. No na základe dokladov o podplácaní v poslednom zápase krajského majstrovstva nás vtedajší Slovenský výbor ČSTV vrátil až do I. B triedy. Takto sa začalo naše nové úsilie o návrat do divízie. Postupne sme bez porážky vyhrali I. B triedu aj I. A triedu. Vyhrali sme aj krajské majstrovstvo, čo znamenalo, že v ročníku 1963 – 1964 sme znovu postúpili do divízie. Čo sa týka mňa, odohral som v Čadci 9 rokov, z toho 7 rokov s kapitánskou páskou na rukáve. Ako som už spomínal, vystriedalo sa v mužstve množstvo hráčov. Boli obdobia, keď v mužstve hrali iba dvaja, či traja Čadčania. Z množstva mien spomeniem aspoň: Brankára Vendráka a hráčov bratov Veberovcov, Bajúza, Rezníka, Dubiela, Jaška, Minárika, Gála, Gallu, Duckého a Šaba. V roku 1964 som utrpel úraz, v dôsledku ktorého som bol nútený ukončiť aktívnu hráčsku činnosť. Futbal bol vždy, je a bude mojou srdcovou záležitosťou. Keďže som nemohol aktívne hrávať, začal som sa venovať trénerskej práci. Urobil som si trénersky kurz III. triedy a začal som trénovať mužstvo Svrčinovca. Pobudol som pri ňom dve sezóny. Po zvýšení trénerskej kvalifikácie na trénera II. triedy som zasadol na lavičku rezervy Čadce. V rokoch 1971 až 1973 som trénoval aj A mužstvo Čadce. Svoju trénersku kariéru som ukončil v Staškove, kde som trénoval takisto dve sezóny.
Za záver ešte taká obligátna otázka. Čo pre vás futbal znamenal a čo vám dal?
Počas aktívnej činnosti som s futbalom zažil veľa krásnych a nezabudnuteľných zážitkov. Našiel som pri ňom veľa kamarátov. Mám však aj smutnejšie spomienky. Patria medzi ne zranenia, ktoré sa mi nevyhýbali, ale aj spomínané vylúčenie družstva z divízie do I. B triedy. Vždy u mňa prevládalo čaro futbalu, ktorý aj dnes okúzľuje množstvo mladých i starších ľudí na celom svete. Pekné a nezabudnuteľné spomienky mám aj na spoločné stretnutie bývalých futbalistov Čadce s bývalými ligistami Slovana Bratislava v roku 1982. Dnes, keď s odstupom času hodnotím svoju futbalovú kariéru, či už ako hráča, alebo ako trénera, musím jednoznačne povedať, že futbal bol, je i bude pre mňa športom číslo jeden. Mrzí ma však, že sa mu v posledných rokoch nielen v Čadci, ale i na Slovensku nie veľmi darí. Pevne verím, že sa ešte dožijem jeho renesancie a plných hľadísk, tak ako to bolo za mojich mladých čias. Bude k tomu potrebné predovšetkým zmeniť myslenie a prístup mladých hráčov k tejto prekrásnej hre a v neposlednom rade radikálne riešiť aj ekonomickú otázku jednotlivých klubov. V dnešnom systéme trhového hospodárstva sa bez dostatku financií nedá absolútne nič podnikať. Šport a konkrétne futbal žiaľ vôbec nie je výnimkou.
Ján Koňušiak
Foto: archív (sh)
