nom období, sa vyznačovali tým, že človek sa musel tuhšie zababušiť do kožúška či si sadnúť k teplej piecke, zapáliť si fajočku alebo čibuk a spokojne si bafkať. Lenže vonku, keď sa zotmelo a náhodou začala vyhrávať meluzína, nebolo tak pokojne ako v domácnostiach. To sa vraj ponad dediny premávali strigy a strigôni sťaby po autostráde. A veru som aj ja také bosorky raz videl. To na Luciu si doma vyspávam, asi som bol po nočnej, a už ma ktosi dvíha z postele – samé potvory! A vraj len tancovať a tancovať. Aj ma tie koťuhy vyvliekli von, bol som len v nočnom úbore a bosý, a taký rozospatý som tancoval s tými Luciami po snehu. Bodaj by som nebol v tom momente precitol!
Ale mám jeden príbeh z detských čias. Vtedy, a na to sa pamätám veľmi dobre, sa naozaj preháňala po krajine meluzína a nakukovala do komínov. Od strachu priam pišťali. My deti sme sa ukrývali v manzardke, lebo tam nás dávali rodičia na noc, pod perinami a ukradomky sme vyzerali cez okno von. Mali totiž po dedine vtedy chodiť Lucie. Pri dome už v tom čase stála pouličná lampa. Niekedy svietila, inokedy ani za svet. Ako sa jej zachcelo. Ak napadol sneh, vtedy bola krajina ožiarená vlastnou belobou alebo tajomným svetlom mesiaca. V dobe, o ktorej hovoríme, sa pod lampou svietilo; všetko bolo preniknuté lúčmi pomiešanými s kryštálikmi snehu. Vedeli sme – ak budú Lucie chodiť, určite ich zbadáme. Tešili sme sa, ako sa budeme báť.
Lenže kde nič-tu nič. Cesta prázdna, akurát čo po nej prebehol pes a až po samú zem stiahnutým chvostom. Dokonca vietor spôsobil, že elektrické vedenie medzi stĺpmi sa nepochopiteľne spájalo a iskrilo ako prskavky... A zrazu – po ceste si vám vykračuje Lucia! Bola ešte v tme, takže sme videli len jej obrysy. Konečne prišla pod svetlo. Ale čo to? To Luciisko sa tackalo a podobalo sa strýkovi Mraučovi. Boli to oni, neboli? Šmykľavá cesta Lucii neštimovala. Nášmu strýkovi sa na poľadovici skrížili nohy a zrazu bác! Lucia, teda strýko Mraučo sa od tej chvíle urputne snažili postaviť na nohy, no opäť ich zložil ďalší šmyk. Možno to ani nebolo smiešne, ale nám sa to vtedy tak videlo. A najmä, keď sa strýčko konečne zdvihli a tancujúc na šmykľavke sa s pánombohom predsa len pohli svojou cestou. Dokonca dovysoka zdvihli svoj sojčími pierkami ozdobený klobúk.
Či ten klobúk bol naozaj ozdobený sojčími pierkami, to veru neviem. Strýčko ho vraj vtedy stratili. Ale my doteraz vieme, že sme smiešnejšiu Luciu odvtedy už nevideli...
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová