ú o svojich primátoroch, v obciach o richtároch. Niekde si posty udržia obrazne povedané „starí“, inde zasadnú do kresiel noví. Všetci, či už mešťania či dedinčania, budú od tých svojich očakávať, že sa čosi tam, kde žijú, pohne ďalej. Kde nemajú plynofikáciu, že ju dokončia, privedú vodu z obecného vodovodu, vybudujú nové komunikácie, zriadia lekársku pohotovostnú službu. Skrátka, každý má svoju predstavu, ako by to malo tam, kde býva, vyzerať. Vyhovieť všetkým je však zložité. Skutočnosťou je, že či už starí a či noví, všetci budú mať veľmi ťažkú úlohu. Bude záležať od ich šikovnosti, ako dokážu korunky pre svoj „pľac„ vybojovať. A to nie je ľahké. Ako vieme, štátna pokladnica skôr čaká na to, čo do nej príde než na to, ako z nej odčerpať. Tak, či onak, primátor a richtár by mali byť v svojich „teritóriách„ osobnosťami. Aby si ich ľudia vážili a nešanovali slovami chvály na ich adresu, keď budú z postu odchádzať. Na druhej strane aj zvolení by si mali za tým, čo povedia v svojej predvolebnej kampani, stáť. Pretože ako sa hovorí „slovo robí človeka.„ (ih)
