Dušičkami, motala sa po celom dome, ako to len ona vie. Vtedy musí byť všetko poukladané, nikde ani smietka, nuž a zrazu sa pri práci začala z ničoho nič smiať. Hneď som vedel, koľká bije. Vskutku – v jednej skrini odhalila fľašku pálenky. Moja slivovička! Pánbohvie, kedy som ju do tej skrine odložil, úplne som na ňu zabudol. Samozrejme, musel som sa teraz starej zalíškať, inak by som o fľašku načisto prišiel. A tak som jej navrhol, že si uvaríme trochu trúnku a zohrejeme svoje staré kosti. Vonku bola poriadna zima, ba občas sa vo vzduchu objavili aj páperčeky poletujúceho snehu. Varenô, ako prezývajú prevarenú pálenku, určite príde vhod. Tak sa aj stalo – k všeobecnej spokojnosti. Aj svet stratil trochu zo svojej pochmúrnosti... Pamätám sa, že sme ako malé deti v novembri čoraz častejšie vysedávali pri okne a čakali sme na sneh. Keď sa kraj zafarbil dobiela, hneď sme vedeli, že to prišiel Martin na svojom koni. Podaktorí z nás ho vraj aj videli, dokázali ho dokonca opísať. Nuž a jedného dňa, asi bola sobota, sme sa znenazdajky zobudili do zasneženého rána. To ráno bolo naozaj čistučké, bielučké ako nebíčko. Mama s otcom sa vtedy vybrali k ujcovi do susednej dediny, oslavovali sa narodeniny. Nám deťom nakázali poupratovať dom a pripraviť ho na nedeľu. Ale nás len ťahalo von, ten sneh nám nedal pokoja. V popoludňajších hodinách ho bolo vidieť už len na kopcoch. Vybrali sme sa za ním. Čím vyššie sme stúpali, tým nebojácnejšie sa okolo nás plazila hmla. Na kopcoch už bola hustá ako kýška, zamŕzala priamo vo vzduchu a šušťala. Konečne sa objavil aj sneh. Mohli sme ho chytiť do rúk. Prvý tohtoročný sneh. Báječný! Zrazu sa z hmly vynorila akási postava. Stačili sme sa ukryť za smrečky. Postava kráčala po poľane. Bol to neznámy chlap a niečo niesol na pleciach. Prvé, čo nás napadlo bolo, že je to pytliak. Pre istotu sme ostali ešte v úkryte, ale hmla neustále hustla, nuž sme sa pustili smerom k dedine. Zablúdili sme. Našťastie sa znenazdajky pred nami objavil nízky domček – zrejme sme narazili na osadu. Vošli sme doň, chceli sme sa zohriať. A tam v pitvore vidíme vysoké mužské topánky, ešte zasnežené, zmrznuté! Vedľa nich stál mohutný vak. Náš pytliak! Od strachu sme zmeraveli. Ako rýchlo sme vtedy našli stratenú cestu do dediny, to už veru neviem. Aj biele kopce ukryli svoje tajomstvo. Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
