objavil, nechýbala dobrá nálada. Aj preto bol vyhľadávaným spoločníkom a o priateľov nemal núdzu. Všetci ho kvôli jeho náture obdivovali. Čudovali sa, kde sa v ňom berie toľko optimizmu. Veď bol vdovec, ktorý sa staral o dve maloleté deti. „Viete, koľkokrát som si spomenul na svoju Boženku, keď som si nevedel rady s tým či oným?„, občas hovoril kamarátom, keď frflali na svoje ženy. Mnoho ráz som sa jej v duchu ospravedlnil, že som bol k nej nespravodlivý. Moje výčitky si nezaslúžila. Vždy keď zájdem na cintorín, spomínam na to, ako som jej krivdil, že sa jej nevydarilo to, či ono. Až keď som ju stratil a mne zostali na krku dve malé deti, o ktoré som sa musím starať, zistil som, čo všetko musela zvládať. Pritom ja som si užíval s kamarátmi,„ zvykol napomínať svojich spoločníkov. Tí však nemali radi takéto reči. Napokon každý si rád práve v krčme vylial dušu na tú „svoju„. Kým jedna nevedela variť, ďalšia mala doma neporiadok, tretia nevedela deckám utrieť ani sopeľ pod nosom. Skrátka každá mala čosi na rováši. Demetera mali radi ako vtipného zábavníka, no neradi ho vodili so sebou domov. Len kvôli tomu, že bol decentný a vedel, ako ženám zalichotiť. Niežeby v tom hľadal potešenie. Skrátka strata manželky sa ho v minulosti bolestivo dotkla a vedel, čo obnáša vedenie domácnosti. Takéto správanie ani reči na návšteve však jeho kámošov netešili. „Vždy keď prídeš ku nám, zle to dopadne. Moja stará mi nadáva, že nie som ako ty. Vraj, pozri sa na Demetera, aký je pozorný. Ako vie všetko pochopiť a ty si taký grobian,„ občas sa na neho osopili v krčme. Štefan, Demeterov kamarát, sa vždy v takejto situácii vynašiel. „Veď bodaj by nebol gentleman, keď je vdovec, ale my ich máme stále na krku.„ Takéto reči však boli zbytočné, pretože aureola Demetera u ich polovičiek len rástla. Nič to neubralo na skutočnosti, že s ním jeho známi radi posedeli. Najlepším priateľom bol Silvester, ktorý sa nikdy neoženil a tak v podstate nemal žiadne problémy so ženami. Občas ho uháňala nejaká staršia panička, no vždy si vedel rady, alebo požiadal o pomoc, ako sa jej zbaviť Demetera. Ten sa len smial, no na nejaký fór vždy prišiel. Napokon načo hnať priateľa do slučky, keď nechce. „Keby v nej bol, bolo by to iné,„ občas oponoval v krčme, keď mu dohovárali, že pre Silvestra, ktorý je starý mládenec, má viac pochopenia, ako pre ženáčov. Demeter sa o svoje deti ktoré vychovával sám už viac ako desať rokov, poctivo staral. Nemohli nadávať, že majú zlého otca. Ba naopak. V podstate im nič nechýbalo. Až na to jedno. Postrádali matku. Ale Demeter nemal záujem znovu oženiť sa. Aj keď sa mu všelijaké panie zaliečali, vždy ich porovnával so svojou predchádzajúcou manželkou. A žiadna sa jej nevyrovnala. Jeho Elena bola preňho vždy tou najlepšou. Keď išiel s kvetmi na jej hrob, potichučky jej porozprával, čo nové sa udialo v ich domácnosti. Ako sa malá Elenka zaľúbila do Miša zo susedného bloku. A Paľko dobre urobil prijímacie skúšky na gymnázium. Vraj sa chce stať učiteľom. V šume stromov akoby počul jej odpoveď, že sa teší z ich spoločných radostí. „Dnes ideme oslavovať moje narodeniny,„ oslovil Demetera v ich známej reštaurácii Silvester. Večer mu priateľ v balíčku priniesol darček, o ktorom si myslel, že ho určite poteší. Silvester bol totiž vášnivým rybárom a tak z nového typu rybárskych čižiem sa naozaj potešil. Kým odišiel z domu, dal príslušné inštrukcie Elenke aj Paľkovi. Tí otcovi popriali príjemnú zábavu a strýkovi Silvestrovi všetko najlepšie. Oslava bola na úrovni. Silvester nachystal pre kamarátov všelijaké dobroty. Demeter ani nevedel, ako sa to stalo, že zostal posledným účastníkom osláv. „Už nikde nechoď. Je noc, môžeš prespať u mňa,„ povedal mu oslávenec, keď počúvali nostalgickú pieseň od Karola Duchoňa o starom rodnom dome a staničke, o ktorej nevedno, či niekto na nej čaká. Demeterovi sa tisli slzy do očí. Spomínal na mladosť, ženu o ktorú prišiel, a rozmýšľal nad budúcnosťou, ktorá ho čaká. To všetko zalieval vodkou. „Dobre že zaspal. Ešte by ho v tejto nočnej hodine mohol voľakto prepadnúť. Nešťastie nikdy na seba nenechá dlho čakať„, myslel si Silvester, keď priateľa ukladal do postele. Keďže už dlho pozeral za svojou susedkou Františkou, rozhodol sa jej zaklopkať na okienko. Demeterovi, v prípade, že by sa zobudil, nachystal k posteli fľašu s červeným. Bolo ríbezľové, z jeho záhradky. Ten sa veru aj v noci prebudil. Logol si raz, dva razy a opäť zaspal. Ráno, keď sa prebudil, chytil sa za hlavu. „ Preboha, čo si moje deti pomyslia, kde som bol„. Ani nie tento fakt ho postavil na rovné nohy. Keď zbadal ruku, bola červená. „Ja mám určite rozbitú hlavu„, začal si zúfať a slzy sa mu rinuli dolu tvárou. Čím viacej plakal, tým bol červenší. Nariekal nad svojimi deťmi, o ktoré sa nebude mať kto postarať, keď už mu isto vyteká mozog z hlavy. Keď si však začal ohmatávať hlavu, zistil že našťastie ho nič nebolí. Skrátka bol len krvavý. Napokon v kúpeľni prišiel na pravú príčinu. Hlavu mal doliatu ríbezľákom. Bol šťastnejší, akoby vyhral milión. Veď život a deti, to sú predsa tou najväčšou výhrou. Keď stretol na chodbe Silvestra, ktorý sa vracal od svojej priateľky, pobozkal ho na čelo a utekal dolu schodmi, akoby ho striga naháňala. Iveta Hažíková
