at. Často sa v rôznych debatách vyskytne prirovnanie „psí život„. Asi to má niečo do seba.
Vždy som si myslela, že vzťah ku zvieratám majú predovšetkým ľudia na dedine. Predsa len sú s nimi častejšie v kontakte ako ľudia z mesta. Je to však len polovičná pravda.
Stále častejšie sa presviedčam o tom, že vzťah k nim síce majú, ale len k takým, z ktorých majú rukolapný osoh – ťažnú silu, vlnu, mlieko, mäso. Dokonalej opatere sa teda tešia najmä hoviadka, prasiatka, kone, kozičky či ovečky. Inú pozíciu majú mačky a psi. Mačky boli vždy akési slobodnejšie, nedali sa priviazať a po dedine sa špacírovali, ako sa im zapáčilo. Tie najdrzejšie skončili pod kolesami auta alebo s guľkou. Psi však majú život pomerne ťažší. Aj preto, že sú poslušní, dajú sa priviazať, sú verní a k hrubým pánom sa zvyknú vracať. V čase dozrievania zemiakov si gazdovia chránili svoje polia pred diviakmi. Hrmotiace strašiaky prestávali byť účinné, a tak do „akcie„ niektorí nasadili i štvornohých strážcov. A nešlo o žiadne strážne plemená – vlčiakov, rotvajlerov či bulteriérov. Aj obyčajného orieška jednoducho priviazali na poli ku kolu a nechali ho tam. Bez stravy, bez vody. Kto sa k poľu priblížil, počul, ako sa ostrý štekot z jedného dňa na druhý menil na bojazlivý chripot. Keď sa psovi podarilo odtrhnúť a ujsť späť domov, ešte sa mu ušlo palicovej výplaty a za trest mu pánko pritiahol reťaz poriadne nakrátko.
Samozrejme, že tieto chýry sa netýkajú všetkých gazdov. Smutné však je, že sa nájdu aj takí, ktorí sa k životu, aj keď psiemu, chovajú takto. (ih)
