Marcibálovou
Dennodenne stretávame množstvo ľudí a častokrát ani nevieme, že sú medzi nimi ľudia veľmi výnimoční. V Čadci už dlhé roky žije Mária Marcibálová, rodáčka zo Záhoria, skromná a nenápadná žena. V súčasnom uponáhľanom svete by ju človek v dave takmer prehliadol. Ináč je to už u tých, čo sa na Kysuciach aspoň trochu vedia orientovať v športe, hlavne v atletike. Pre nich je Marienka, ako ju familiárne nazývajú, proste jedničkou. Ani sa nechce veriť, koľko zaujímavých a predovšetkým vydarených bežeckých podujatí doteraz absolvovala. Nepatrí sa u žien prezrádzať vek, ale v tomto prípade musíme urobiť výnimku. Poprosili sme M. Marcibálovú, aby nám to v krátkom športovom životopise prezradila sama. Položili sme jej niekoľko otázok a ona nám na ne veľmi rada odpovedala.
Pani Marcibálová, môžete našim čitateľom povedať niečo o svojich športových začiatkoch?
Narodila som sa v roku 1934 na Záhorí. Už ako 4 – 5 ročná som ako mladšia žiačka začala navštevovať Sokol, do ktorého ma zlákali kamarátky bývajúce v susedstve. To znamená, že so športom som žila už od útleho detstva. Ako postupne čas plynul, rozvíjal sa aj môj športový život. Mesto Skalica bola známa najrozličnejšími sokolskými podujatiami. S hrdosťou môžem konštatovať, že som sa zúčastnila aj posledného Sokolského zletu v Prahe, ako staršia žiačka. Pri nástupe na gymnázium som mala obrovské šťastie, že tam učil profesor telesnej výchovy pán Pokorný, ktorý nás zasvätil do tajomstiev všetkých športov, ktoré v Skalici existovali. Prevládal tu predovšetkým basketbal, atletika a gymnastika. Od tohoto času som vlastne aktívne športovala a pomaličky som sa začala pripravovať na svoju životnú dráhu, ktorou bolo štúdium telesnej výchovy v Bratislave. Fakultu, na ktorej som taktiež pretekala v gymnastike, plávaní, lyžovaní a atletike, som úspešne absolvovala. Jednoducho, kde bol pohyb, nikde som nechýbala.
Ako ste sa vlastne dostali na Kysuce?
V tom čase to nebolo v moci človeka, aby si vyberal miesto svojho pôsobenia. Jednoducho som v roku 1955 dostala tzv. umiestenku a sťahovala som sa na Kysuce. Začala som učiť v Čadci na gymnáziu, ktoré neskôr premenovali na desaťročenku. Potom z toho bola jedenásťročenka a potom znovu gymnázium. Po troch rokoch som chcela odtiaľto odísť, ale prišiel za mnou manžel, ktorý práve skončil vojenčinu a ten ma jednoducho presvedčil, že sme tu ostali natrvalo. Spomínam si, ako by to bolo dnes, že som ho jedného marcového dňa vyviedla lyžovať na Husárik. On keď videl tu prekrásnu scenériu kysuckej prírody, jednoducho nedokázal odolať. Začal pracovať na vtedajšom OV ČSTV a neskôr učil spolu so mnou na gymnáziu.
Kedy vo vás skrsla myšlienka venovať sa behaniu ako svojej druhej profesii?
Na gymnáziu sme s manželom učili telesnú výchovu a venovali sme sa hlavne atletike a gymnastike. Ostala z toho iba atletika, lebo na gymnastiku, hoci sa naše zverenkyne prebojovali až do I. celoštátnej ligy, sme nemali vyhovujúce podmienky. Venovali sme sa žiačkam a dosiahli sme s nimi aj veľké úspechy. Veď z našej školy pochádza niekoľko vynikajúcich atlétok, bežkýň na stredné trate - majsteriek Československa. Ako príklad môžem uviesť sestry Kirnové, Skorkovú, Horánsku, Belkovú. Roky sme sa takto venovali dievčatám i chlapcom. Raz, už ani neviem pri akej príležitosti, sa ma spýtala Viola Stráňayová, dcéra rektora Fakulty telesnej výchovy a športu, prečo sa nezúčastňujem pretekov veteránov? Vtedy prišla taká módna vlna, že bývalí športovci – veteráni, mali takmer vo všetkých športoch svoje preteky. Dala som sa proste zlanáriť. Najskôr som absolvovala nejaké odborárske podujatia, na ktorých som sa vždy dokázala prebojovať z krajských kôl až na celoštátne preteky. Na nich som vždy končievala na popredných miestach. Nikdy to nebolo horšie ako 5. miesto.
Aké boli vaše veteránske začiatky?
Mojou doménou v tých časoch bol beh cez prekážky, ktorému som sa venovala aj v mladšom, dorasteneckom veku a počas štúdia na vysokej škole. Prvý veľký pretek ako veteránka som absolvovala na Majstrovstvách sveta v nemeckom Hannoveri v roku 1978. V behu na 100 metrov cez prekážky som skončila na 4. mieste a v päťboji (beh na 200 m, hod guľou, hod oštepom, skok do výšky a beh na 800 m) som sa umiestnila na 8. mieste.
Spomínate si na niektoré ďalšie úspešné medzinárodné štarty?
V roku 1980 som absolvovala Majstrovstvá Európy v Helsinkách, odkiaľ som si doviezla bronzovú medailu. Bolo to za 3. miesto v prekážkovom behu na 100 m. V hladkej štvrťke (beh na 400 m) som obsadila 4. miesto. V roku 1987 to boli Majstrovstvá Európy v cestnom behu na 10 km, ktoré sa konali v Karlových Varoch. Tu som vybojovala striebornú medailu, ktorú mi odovzdával sám Emil Zátopek, najväčšia bežecká osobnosť bývalého Československa. Postupne som sa začala preorientovávať na dlhé trate. V Čadci existoval maratónsky klub veteránov, ktorého som sa stala členkou a tu som bežala aj svoj prvý maratón. Bol pre mňa veľmi úspešný, keď mi v cieli namerali čas hrubo pod štyri hodiny (3:38). Potom som ešte bežala niekoľko maratónov a môj najúspešnejší bol v roku 1988, keď som bežala svoj prvý medzinárodný maratónsky beh. Boli to Majstrovstvá Európy v maratóne a konali sa v poľskej Wroclawi. Tu som sa stala víťazkou a držiteľkou najcennejšieho kovu. Nikdy na tento beh nezabudnem. Keď som sa naň pripravovala, tu v Čadci bol ešte sneh. Pred samotným pretekom sa v Poľsku veľmi oteplilo a trať sme museli absolvovať v 36 stupňovej horúčave. Ďalej si spomínam na Majstrovstvá sveta v behu do vrchu, ktoré sa konali v roku 2000 u nás na Slovensku. Bežalo sa z obce Pruské (pri Ilave) na známy kopec Vršatec, na ktorom sú pozostatky stredovekého hradu. Trať bola dlhá 8000 m a obsadila som tam 2. miesto. Ďalšie Majstrovstva sveta v behu do vrchu som absolvovala v Poľsku, meste Ustroň. Na trati dlhej 9000 m sa mi ušlo iba 4. miesto. Stalo sa to tým, že nám spojili dve kategórie, nakoľko existuje také pravidlo, že počet štartujúcich v jednej kategórii musí byť minimálne 5 a my sme boli iba 4. Bežala som teda s tými o 5 rokov mladšími. Keby to bola tá moja správna kategória, bola by som určite zvíťazila. Svoje, zatiaľ posledné, Majstrovstvá sveta v behu do vrchu som absolvovala v septembri tohoto roku. Konali sa v rakúskom Innsbrucku a doviezla som si odtiaľ bronz za 3. miesto.
Môžete čitateľom trochu priblížiť delenie veteránskych vekových kategórií?
Veteránom sa u mužov stáva pretekár, ktorý dovŕši vek 40 rokov. U žien je to 35 rokov. Po prekročení týchto vekových hraníc už výkonnosť rapídne klesá. Veteránske kategórie sa oddeľujú po piatich rokoch. Po päťdesiatke či šesťdesiatke je to už po každom roku a nie po piatich.
Spomínali ste tohtoročné Majstrovstvá Európy v Rakúsku. Môžete nám ich trochu priblížiť?
Bežalo sa na olympijskej zjazdovke v Innsbrucku. Bola to veľmi náročná, ale dobre upravená trať, ktorá bola dlhá šesť kilometrov, ale mala obrovské prevýšenie, až 700 metrov. Kopec, na ktorom sa bežalo, sa nazýva Patscherkofel. Tu sa v rokoch 1964 a 1972 konal na zimných olympiádach mužský pretek v zjazdovom lyžovaní. Štartovali sme vo výške približne 1500 metrov nad morom. Pre nás Slovákov to bolo o to náročnejšie, že sme cestovali v noci zo štvrtka na piatok. Prespali sme v jednom z olympijských hotelov a v sobotu sa už bežal pretek. Zasa som mala smolu, že boli spojené dve kategórie. Spolu bežali pretekárky od 60 rokov a staršie. Organizátori pre našu kategóriu pripravili taký „bonbónik„, že sme štartovali až ako posledné, čo určite nikomu z nás nepomohlo hlavne po psychickej stránke. Cieľom som prebehla ako tretia a bronzovú medailu si veľmi cením z dvoch dôvodov. Prvým je ten, že som bola od tých dvoch, čo skončili predo mnou, takmer o desať rokov staršia. Druhým dôvodom je, že to bola jediná medaila, ktorá cestovala na Slovensko, hoci naša výprava mala 35 členov. Z toho boli tri ženy a 32 mužov.
Aké sú vaše plány do najbližšej budúcnosti?
V budúcom roku sa budú v nemeckom Schwarcwalde konať Majstrovstvá sveta v behu do vrchu. Trať by mala mať dĺžku 10 kilometrov s prevýšením 700 m. Bude teda menej náročná, s miernejším stúpaním ako tá v Rakúsku. Keď mi bude slúžiť zdravie a s manželom si našetríme nejaké peniaze, rady by som sa tohoto preteku zúčastnila.
Pevne veríme, že sa to M. Marcibálovej podarí a svoju zbierku obohatí o nejaký ďalší cenný kov. Všetci jej k tomu budeme držať palce. Za rozhovor poďakoval:
Ján Koňušiak
Foto: archív MM
