už tak nejde od ruky, no aj tak ešte na starý vzor nezabudla. Šál sa predlžuje. Čoskoro bude hotový. Keď si spomenie na časy, keď ho začala pliesť, musí sa pousmiať. „Ten náš František sa zahľadel do vašej dievky,„ prišla jedného dňa k nim suseda, ktorú všetci nazývali Mišuľka. Vraj preto, že mala oči ako myš. „Moja Jozefka má ešte na vydaj čas. Nemá ani šestnásť,„ povedala matka, keď suseda naznačila, že syn by sa rád oženil a priviedol domov nevestu. Bála sa zdôveriť matke, že už nejeden večer sedeli pod čerešňou, kde jej František vyznával lásku. Keď dostala od neho prvý bozk, vytrhla sa mu z náručia a utiekla domov. Do rána nespala a rozmýšľala, či neurobila voľačo zlé. Keď však večer zapískal pod oknom, neváhala a utekala na dohovorené miesto. „Chcel by som si ťa zobrať za ženu,„ povedal, keď sa opäť domáhal jej pier. Odstrčila ho. „Ale Ferko, veď toto sa robí, keď sú už muž a žena spolu.„ Jeho smiech narušil idylický večer, ktorý bol presvetlený Mesiacom, ktorý bol akurát v splne. Nahnevala sa na neho. „Prečo sa mi vysmievaš? Obidvaja chodíme do kostola a vieš, čo pán farár hovoril. Teraz sa budem musieť vyspovedať a povedať, že si ma pobozkal. Ktovie, čo mi na to povie. Vieš, aký je prísny.„ Nachvíľu ustala v štrikovaní, keď si spomenula na začiatok ich známosti. Spomína, ako matka povedala susede, že keď má syn záujem o jej dcéru, mal by sa občas ukázať v dome. Posedieť s otcom, aby preveril, aké má s ňou úmysly. Mišuľka nebola proti. Hneď v ten večer sa František objavil v dome. Otcovi priniesol fľašu slivovice. Debatovali do neskorej noci. Svadbu naplánovali na december, presne na deň svätého Štefana. Tetky, kmotry sa už prišli pýtať, čo treba priniesť. Núkali sa mamke, že jej pomôžu s pečením i samy doma napečú rôzne koláče. Jozefka sa koncom jesene vybrala do mesta. Navštívila obchody a kúpila rôzne drobnosti, ktoré potrebovala na svadbu. Vo výklade zbadala peknú farebnú vlnu a drevené ihlice. Keďže ju teta, ktorá žila v Bratislave, naučila štrikovať, kúpila si ich. K tomu si prikúpila rôzne nite a bavlnky. Hneď v ten večer sa pustila do práce. Chcela svojmu milému zhotoviť šál, pretože vonku už začal poletovať prvý sniežik a čoskoro mala prísť zima. „Určite sa mu bude páčiť,„ pomyslela si. Na dvere zaklopala Mišuľka, jej budúca svokra. Prišla s mamou dohodnúť podrobnosti o svadbe. Zrazu začula z izby krik. Keď vošla dovnútra, Mišuľka, celá červená v tvári, ju prudko odstrčila. Stihla si ešte v miestnosti odpľuť, potom tresla dverami a cez dvor letela ako uragán. „Čo sa stalo?„ opýtala sa mamy. „Ani sa nepýtaj,„ ledva vyslovila, lapajúc po vzduchu. „Začala sa pýtať na tvoje veno. Chce, aby sme jej dali tie dve krásne polia, kde máme najlepšiu úrodu. Len som jej povedala, až počká, že neskôr aj tak všetko zdedíš. Nahnevala sa a ušla.„ Možno osud tak chcel, že napokon zo svadby nič nebolo. Preplakala veľa nocí. Zdalo sa, že aj František je z toho nešťastný. Rodičia však napokon dosiahli svoje. Mladý pár sa definitívne rozišiel. Po čase sa František oženil. Zobral si Milku zo susednej dediny. Aj ona o pár rokov povedala svoje áno Paľovi. Nemôže sa sťažovať. Bol jej dobrým mužom. Mali spolu troch synov. Dnes je už na pravde božej. Synovia jej ponúkali, až sa nasťahuje k niektorému z nich. Nechcela im byť na obtiaž, každý mal svoju rodinu, vnúčatá. Rozhodla sa pre penzión. Bola spokojná. Mala svoju izbu, ktorú si zaplnila fialkami. Milovala ich pre pestrosť. Vždy keď sa na ne podívala, naplnil jej dušu akýsi pokoj. „Večer sa stretneme v spoločenskej miestnosti. Chcem vám predstaviť nového obyvateľa nášho penziónu,„ povedala im pri obede riaditeľka. Keď ho priviedla, zdal sa jej akýsi povedomý. Aj keď prešlo viac ako päťdesiat rokov, tie oči jej boli známe. Bol to František. Na druhý deň sa stretli na raňajkách. Pri ich stole bolo voľné miesto a tak si prisadol. Sedela presne oproti nemu. Keď si upíjal z hrnčeka mlieko, zvedavo si obzeral jej tvár. Zrazu z neho vyhŕklo: „Jozefka.„ Milo sa na neho usmiala. Dozvedela sa, že po svadbe čoskoro ovdovel. Žena mu zomrela na suchoty. Ktosi zaklopal na dvere. Vo dverách sa zjavila Františkova hlava. „Môžem ísť ďalej?„ opýtal sa nesmelo. Hlavou prikývla, že áno. Keď si sadol k nej na gauč, vytiahla z košíka šál a obtočila mu ho okolo krku. „To je darček pre teba.„ Vonku padal sneh, tak ako vtedy, keď ho začala pliesť.
Iveta Hažíková
