ultúrnym vyžitím pre občanov sú problémy. Samozrejme, že nie na celom Slovensku. Hlavné mesto Bratislava takéto starosti nemá. Posledné dva – tri roky dominujú muzikály a tie majú vysokú návštevnosť. Nehovorím o divadlách. Lenže Bratislava nie je celé Slovensko. V menších mestách to s kultúrou nevyzerá dobre. Niežeby sa zodpovední pracovníci nesnažili zabezpečiť vystúpenie populárnych spevákov, hudobných skupín, prípadne zábavných programov. Problém je v tom, že našinec si musí dobre rozmyslieť, či zaplatí za zhruba dvojhodinový program 150 alebo 200 korún. A ak chce ísť s rodinou, povedzme štvorčlennou, tisícka aj s občerstvením je fuč. Aj keď sa dohodne nižšia suma, nejaký veľký záujem nie je. Kritika od občanov, že je málo kultúrnych podujatí, potom nie je na mieste. A ak sa predá málo lístkov v predpredaji, je zbytočné niekoho pozývať. Čo by sme teda chceli? Hlavným zdrojom kultúry a zábavy je v mnohých domácnostiach televízor. Je najlacnejší a doma je doma. Rodiny tiež preferujú videá a požičovne kaziet majú naozaj širokú ponuku. Návštevy kultúrnych podujatí v meste bydliska sú stále menšie. Informoval som sa aj u riaditeľa Domu kultúry v Kysuckom Novom Meste Dušana Tarčáka, aký je stav a on mi potvrdil, že nie príliš optimistický. Jeho zamestnanci sa snažia, ale už stalo, že museli zrušiť nejedno podujatie pre nezáujem zo strany občanov. Na druhej strane treba priznať, že naši umelci sú drahí. Dokonca si vytvorili akési skupiny kvality a podľa nich aj cenové relácie. Nechcite vedieť, čo pýta taký Karel Gott za poldruhahodinový koncert. Lepšie povedané za pár piesní. Kultúrne stredisko na to pochopiteľne nemá a tak „božský„ Kájo nepríde. Nuž čo nám ostáva? Asi len tá „papučová kultúra„ a prechádzky prírodou. Zvlášť tá posledná ponuka je dobrá a najmä prospešná nášmu zdraviu. Vladimír Kollár
