tudený vietor, dobre padne posedieť si v zhovorčivej a vždy útulnej krčmičke a porozoberať kadejaké dôležité veci. Napríklad sa tu možno porozprávať o tohtoročnej úrode, čo sa spravilo dobre a čo sa zanedbalo, ale aj o blížiacej sa zime. Veľa záleží, aká bude. Stará zasa doma robí so susedou posledné kompóty z jabĺk a hrušiek, iba by som im prekážal. A tak sa teda zhovárame pri pohárikoch, starší bafkajú z fajok a tí neskôr narodení cmúľajú cigarety zahraničných značiek. Kde sú tie časy, keď sme cigarky šúľali?! Ale všetko sa mení a ostávajú iba spomienky. Niektoré mám zaznamenané v kronike, v mojom vzácnom kalendári.
Jedna príhoda sa udiala v dedinke, ktorá je od našej vzdialená aspoň desať kilometrov. Bolo to ešte za prvej republiky. To sa vtedy vracal domov z Ostravska, lebo len tam sa dala nájsť robota, istý hutník, ktorý robil pri vysokých peciach. Už sa bolo zvečerilo, keď sa zastavil v krčmičke. Reku, dá si pohárik a pôjde na vrchy, lebo on pochádzal z jednej osady. Lenže ako to už zvyčajne v živote býva, stretol sa v krčmičke so svojím kamarátom z mládeneckých čias. Zasadli za stôl a kým spomínali na niekdajšie roky, potužovali sa trúnkom. Náš hutník sa bol vtedy pochválil, že má pri sebe výplatu, dosť veľa peňazí, nuž musí sa ponáhľať domov. Ale počul ho aj vedľa sediaci chlap, ktorého v dedine poznali pod menom Bielko. Naozaj, vlasy mal vybielené ako najčistejší sneh a tvár zasa zdurenú do červena. Hneď si prisadol k našim priateľom, ba im aj objednal po kalíšku. Takto počastovaných ich pozval k sebe domov. Nuž, pravda je, obidvaja už mali poriadne pod čapicou, takže sa ani nezdráhali. Ba cestou k Bielkovmu domu si veselo zaspievali.
Koľko sa zdržali u Bielka, to veru nevieme. Ten im ešte ulial domoviny. A vtedy načisto stratili pamäť. Povrávalo sa, že sa celú noc potulovali, pretože nemohli trafiť domov. Isté je, že jedného pomotanca objavili ráno železničiari, keď išli do práce – opieral sa o stĺp elektrického vedenia a bozkával ho, akoby bola jeho stará. Druhý, ten, čo bol hutníkom, dopadol ešte horšie. Po celonočnom blúdení sa zobudil v akejsi jame. Až keď sa lepšie okolo seba poobzeral, zbadal, že je priam na cintoríne v čerstvo vykopanom hrobe...
Hutníkovi vtedy zmizli všetky peniaze. Vraj mu ich zobral Bielko. Do trúnku hosťom prilial akúsi omamnú látku, z ktorej načisto osprosteli. Ale pravda je, že sa k činu nikdy nepriznal.
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
