o bude už trinásť rokov. Za ten čas sa veru všeličo zmení. Aj sa zmenilo!
Spomínate si, ako sme si vyštrngali slobodu? Ako sme vyčistili trón, aby sa na ňom vystriedalo ktoviekoľko vládcov? Ako sa rúcali režimy a stavali koridory? Len sa nerobte, spomínate, ale trpko! A azda nostalgicky na dobu predtým. Vtedy všetkých spájala nenávisť ku komunizmu. Na jeho hlásateľov všetci spoločne nadávali – robotníci, vedci, umelci. Svorne si šepkali vtipy o zlatú mrežu, ktorými, ako sa nazdávali, podrývali jeho základy. Svorne frflali na to, ako sa papaláši vyvážajú v šesťstotrojkách a trinástkach, ako sa vyvaľujú každý rok pri mori v Bulharsku či Rumunsku. A tak nečudo, že sa všetci jednotne postavili na námestia a sľubovali lásku, lepší, zdravší život. Nie, toto nie je obhajoba bývalého režimu. Aj keď na druhú stranu bol spoločný nepriateľ tmelom celého národa. Na koho dnes nadávať? Na stovku strán a tisícky ich členov? A čo ostalo obyčajným ľuďom? Najskôr im vzali nepriateľa, sociálne istoty, rekreácie ROH, pôžičky FKSP a takmer aj MDŽ a 1. máj. Dnes sa opäť komunisti dostali do vlády. Ich vtedajší kolegovia popri súčasných zbohatlíkoch a politikoch, ktorí by do Bulharska a Rumunska ani nepáchli, vyzerajú ako chudobní príbuzní. A ak si myslíte, že si to s nimi niekto pôjde vyštrngať na námestia, tak ste na omyle. Tie už dávno zívajú, a asi aj dlho budú, prázdnotou. Napokon, komu by sa chcelo a vlastne kvôli čomu?
(ih)
