ma minerálne anorganické živiny z pôdy. Tieto živiny však neprijímajú korene celým svojím povrchom, ale najmä koreňovými vláskami. Sú to vlastne jednobunkové vychlípeniny koreňov, ktoré bývajú veľmi dlhé, no majú krátku životnosť. Obyčajne žijú len niekoľko hodín alebo dní. No vyznačujú sa veľkou obnovovacou schopnosťou, to znamená, že hneď po odumretí jedného vlásku vytvorí sa ďalší a toto pokračuje neustále. Pravda, aby sa mohli koreňové vlásky neustále obnovovať, musí byť pôda dostatočne kyprá a prevzdušnená. Tieto koreňové vlásky čerpajú živiny z pôdnych roztokov, teda rozpustené vo vode. Čím je koreňová sústava bohatšia, tým viac živín môže rastlina prijať. No nezávisí len od koreňovej sústavy (od množstva koreňových vláskov), ale aj od pôdneho roztoku. Keby bol pôdny roztok chudobný na živiny, najmä na živiny prijateľné pre rastlinu (také, ktoré môžu koreňové vlásky prijímať), strácala by sa funkčnosť koreňových vláskov a rastlina by aj pri prípadnom bohatom zásobení živín v pôde mohla trpieť nedostatkom živín. Preto je dôležité, aby okrem dobre vyvinutej koreňovej sústavy bolo v pôde dostatočné množstvo ľahko prijímateľných živín.
Množstvo prijateľných živín v pôde závisí od schopnosti pôdy zadržiavať živiny a udržiavať ich v stave prijateľnom pre rastliny. Zvetrávaním hornín, ich ďalším rozkladom, ako aj rozkladom organických látok vznikajú v pôde ílovité (koloidné) častice s rozmerom 0,001 mm. Množstvo týchto častíc závisí od druhu pôdy – piesočnaté pôdy ich majú menej a ílovité ťažké pôdy najviac.
Pôdne koloidy sú jediné schopné viazať na svojom povrchu molekuly vody, plynov a najmä rozličné živiny. Pôdny koloid má na svojom povrchu záporne nabitú vrstvu, ktorá je schopná prijímať (pútať) kladne nabité ióny (katióny), ako je draslík, sodík, vápnik, horčík, vodík a pod. Aj pôdny roztok obsahuje živiny vo forme kladne alebo záporne nabitých iónov. Tieto ióny z pôdnych koloidív a z roztoku sa môžu navzájom vymieňať (kladné ióny roztoku za záporné z povrchu pôdnych koloidov a opačne), a tým sa vlastne pôdny roztok neustále nasycuje eiónmi, ktoré potom môžu koreňové vlásky (koreň) prijímať ako živiny rastlín. Tejto vlastnosti pútania a uvoľňovania živín z pôdy hovoríme pôdna sorpcia.
Okrem opísaného spôsobu viazania živín v pôde môžu tu byť živiny viazané aj chemicky alebo biologicky. Pri chemickej sorpcii ide o premenu rozpustených foriem živín na menej rozpustené alebo na rozpustné a biologickú sorpciu predstavuje pútanie živín pôdnou mikroflórou.
Pútanie živín pôdou – teda jej sorpciu má veľký význam pre koreňovú výživu rastlín, ako aj pre voľbu formy hnojív a času hnojenia.
Podľa tejto vlastnosti pôdy volíme menej alebo viac rozpustné formy hnojív (najmä priemyselných) a tiež čas hnojenia. To znamená, že do piesočnatých pôd, ktoré sa vyznačujú menšou sorpčnou schopnosťou, používame ľahšie rozpustné hnojivá v menších dávkach a častejšie. Naopak, ťažké pôdy s väčšou sorpciou môžeme hnojiť aj väčšími dávkami a do zásoby.Emil Maslík,
tajomník OV SZZ Čadca
