céru. Potrebovala si ešte odskočiť do roboty. Pracovala ako účtovníčka pre istého podnikateľa. Dcéra bola nielen dobrým dieťaťom, tiež dobrou pomocníčkou. Už odmalička bola veľmi poslušná. Neboli s ňou žiadne problémy. „Už máte prestretý stôl?„ zakričal otec z obývačky. Díval sa na majstrovstvá sveta vo futbale. Vždy keď zažíval stresové situácie, prišiel na neho hlad. Júlia hneď vybehla zo svojej izby a chytila sa roboty. Varila segedínsky guláš, čo tatko nesmierne miloval. Keď mu zaniesla porciu s desiatimi knedľami k televízoru, slastne zamrmlal. Nikdy neviedol dlhé reči. Júlia však vedela, že je spokojný. Jeho futbalový tím vyhrával, a tak nemal dôvod zlostiť sa.. V duchu si pomyslel, aký je šťastný človek. Má dobrú žienku, dcéru, ktorá sa isto v svete nestratí. Len keby toľko nebrnkala na tom klavíri. Niekedy mu to išlo na nervy. Keď však zanôtila počas vianočných sviatkov a spustila nejakú koledu, vstúpili mu slzy do očí. Pokiaľ si pamätá, žiadni príbuzní, ani jeho rodičia nemali cit pre muziku. Jeho dcéra už ako štvorročná kdesi našla ústnu harmoniku a vyhrávala na nej celé dni. Až mu to išlo na nervy. Žena ho prehovorila. Prihlásili ju na hudobnú školu, kúpili klavír. „Na nič jej to chudere nebude. Vydá sa, bude mať detiská, manžela, starostí vyše hlavy. Júlia však nebola za chlapcami, aj keď bola vychýrená krásavica. Aj rodičom to bolo čudné, že nemá záujem ísť s dievčatami na tancovačku, hoci ju často volávali. Napokon prestali. Zunovalo sa im chodiť a sústavne ju prosiť. Jej to vôbec nevadilo. „Musíš si s dievčatami kdesi vyjsť. Veď zostaneš na ocot,„ dohovárala jej matka. Dcéra sa len pousmiala. Keď prišla z práce, kde robila takisto ako matka účtovníčku, pomohla s robotou okolo domu, navarila večeru a hrala na klavíri. „Je mladá, možno sa spamätá,„ durdil sa otec. Susedia v jeho veku mali už vnukov. Aj jeho prekárali. Keď si vypil v krčme, zavolal si dcéru a dohováral jej. Tá ho odbila, že má ešte dosť času na vydaj. V dedine zomrel starý pán farár a na jeho miesto nastúpil nový. Mladý, modrooký, kučeravý. Všetkým žienkam v dedine sa páčil. Na dôvažok mal aj dar reči a tak celá dedina bola rada, že má takého šikovného pána farárka. Starý organista ochorel, farár hľadal za neho náhradu. Odporučili mu Julku, ktorá vedela dobre hrať na klavíri. Usúdili, že organ by pre ňu nemal byť problémom. Zašiel do ich domácnosti a chcel sa zoznámiť s budúcou organistkou. Doma bola len matka, dcéra ešte neprišla z práce. Prisľúbila, že keď sa vráti, pošle ju na faru. Julka poslúchla a išla. S pánom farárom potom zašla do kostola a vyskúšala si zo zošita, ktorý používal predošlý organista, rôzne verzie piesní. Celkom sa jej darilo. Farár bol spokojný. Na ďalšiu nedeľu sa už rinul kostolom Julkin spev i hra. Všetci boli spokojní. Dokonca dojato konštatovali, že dievča má obrovský dar od Boha, keď vie tak prekrásne spievať. Julkine návštevy na fare boli čoraz častejšie. S pánom farárom chystali pašie, potom koledy a ďalšie piesne k rôznym príležitostiam. Postupom času začal Miro, také bolo občianske meno pána farára, navštevovať doma. Čím častejšie boli jeho návštevy, tým viac v matke vrelo podozrenie, že čosi nie je s „kostolným poriadkom„. „Dcérka, asi by si mala prestať robiť organistku, prídeš do rečí. Už teraz sa po mne susedky čudne pozerajú. Určite si myslia, že robíš niečo nekalé. Ja však viem, akú mám dcéru. Nič ti nevyčítam. Vieš však, akí sú ľudia na dedine,„ povedala jedného dňa matka dcére po odchode farára. Všimla si, že jej začal kupovať darčeky. Išlo väčšinou o knihy z oblasti hudby, no matke to aj tak vadilo. Julka sa po takýchto rečiach vždy zapýrila. Nemohla si pomôcť. Keď videla Mira, srdce jej obliala horúčava. Nevedela, čo so sebou. Večer sa modlila, aby jej Pán Boh dal silu, aby túto túžbu prekonala. Vôbec sa jej však nedarilo. Zistila, že sa zaľúbila. Prvýkrát v živote. Jedného večera, keď skončila večerná bohoslužba a ona dohrala, Miro ju čakal v sakristii. Priznal, že síce ľúbi nadovšetko „Spasiteľa„, no nemôže sa ubrániť svetskej láske. Rovnako to bolo s ňou. Prvýkrát sa pobozkali. Julku, ktorá vstúpila do kláštora, sprevádzal tento bozk plný lásky celým životom. Rovnako aj Mira. Keď mal náhodou zrovna kázeň, kde sa spomínala manželská láska, oči sa mu zarosili. Nikto z prítomných si jeho pohnútky nevšimol. Pri spovediach však mal srdce dokorán otvorené a vedel pochopiť aj lásku nielen tú nadpozemskú, ale aj tú, ktorú Pán Boh určil pre život pozemský.
Iveta Hažíková
