m nepokazí a jeho život bude naplnený radosťou...
Nájsť si námet na zaujímavý rozhovor by nemal byť pre žurnalistu problém. Dokonca ani v čase dovoleniek alebo prázdnin. Dobre sa to hovorí, ale niekedy sa môžete snažiť ako chcete a o nič obrazne povedané „nezakopnete.„ Mne sa podarilo natrafiť na dvoch cyklistov – turistov, ktorí z Českej republiky prišli na Slovensko a ich cieľom je Ostrihom. Prečo sa dali na cestu práve cez Čadcu a čím ich motivoval Ostrihom, nám jeden z nich, Kamil Vrzal z Hlinska, povedal: „Môj spolužiak a priateľ Pavel Ondráček má rád staršie mapy a navrhol, aby sme navštívili Ostrihom. V roku 1000 tu vzniklo prvé arcibiskupstvo a náš spolužiak Peter Kováč býva v Čadci, tak sme sa rozhodli, že to „vezmeme„ cez Čadcu.„
Traja kamaráti – traja budúci kňazi
Všetci traja mladí muži študujú teológiu. Ukončili tretí ročník a teraz si užívajú prázdniny. Absolvovali už stretnutie mládeže, ktoré sa konalo v Ždiari nad Sázavou a teraz brázdia cesty na Slovensku. Sú to rozhľadení muži a vedia, čo chcú. Štúdium teológie nie je jednoduché a nikto ich pri rozhodnutí, kde študovať po skončení strednej školy, nenútil. Ako tvrdí Kamil, je to služba Bohu a ťažko mu je vysvetliť, prečo sa tak rozhodol. „Je to hrozne teoretické, a zrelo to niekde vo mne, neviem čo viac k tomu povedať.„ Pavel Ondráček pochádza z obce Olbramovice a rozhodným hlasom tvrdí, že rodičia ani nik iný ho nenútil, aby si dal prihlášku na štúdium teológie. „Rozhodol som sa slobodne, chcem ísť touto cestou. Vidí sa mi správna a vidím v nej naplnenie svojho života. Určité božie volanie tu bolo a aj triedenie ostatných možností a vyhrala teológia. Aj Kysučan Peter sa rozhodol slobodne i keď jeho rozhodovanie bolo dlhšie. Rozprávať o tom prečo, je ako už povedali moji predchodcovia, zložité. Poviem to tak, ako to povedal Prorok v Starom zákone: „Zvádzal si ma Pane a ja som sa nechal zviesť.„
Ženy sa im páčia, ich rozhodnutie je však pevné
Čakajú ich ešte dva roky a potom sa oblečú do kňazského rúcha. Nevedia, kde budú slúžiť ľuďom a Bohu. To rozhodne biskup. Na Slovensku to nebude, ale čo hovoria na starú ľudovú múdrosť, že „Najprv Maru, potom faru„? Aj keď by sa viac hodila pre ich evanjelických kolegov, ale predsa. Dobrá gazdiná je potrebná... „U mňa to nie je problém, ak máte na mysli mladé dievčatá. Veľa sa o tom hovorí nielen u nás, ale aj na Slovensku. Niektorí vidia veľké bohatstvo v manželstve, ja ho prežívam teraz a verím, že ma ešte čakajú iné radosti,„ hovorí Kamil. „Klamal by som, keby som povedal, že sa mi dievčatá nepáčia. Je to možnosť, ktorá tu existuje, to si plne uvedomujem, ale nevyužijem ju kvôli Bohu,„ dodáva Pavel. Najstarší Peter to vystihol jednou vetou: „S touto otázkou som jasne vysporiadaný. Chcem žiť s Bohom a pre druhých.„
Česko a Slovensko
sú prekrásne krajiny
Mladíci z Čiech nevnímajú rozdelenie bývalého Československa ako nejaké pozitívum. Nevidia ani rozdiel. Vtipne poznamenávajú, že aj u nás jazdia podobné autá, vlaky, ale na Slovensku je väčšia pohostinnosť a zdá sa im, že aj úprimnosť. „Naše národy majú rovnakú kultúrnu tradíciu, na ktorú sa dá naväzovať a to je dobre. Slovenskí spolužiaci sú fajn chlapci a aj môj otec hovoril o Slovensku len to najlepšie. Som ešte mladý a tak neviem presne posúdiť, či rozdelenie nášho bývalého štátu bolo šťastným riešením...
Líška ťahala Kamila na „rande„
Na takej dlhej túre sa prihodí všeličo. A pozoruhodný zážitok zažili aj naši cestovatelia. „Keď sme sa ukladali na nočný spánok ešte v Českej republike a podarilo sa nám zaspať, zobudili sme sa na akýsi šramot. Kamaráta Kamila ťahala za spacák líška. Snažili sme sa ju odohnať, ale asi chcela Kamila dotiahnuť do nory k svojim vnúčatám. Nakoniec sme ju odohnali svetlom z bicykla,„ hovorí Pavel.
Stravujú sa skromne a nenáročne
Študenti na celom svete neoplývajú peniazmi. Pavel s Kamilom nepatria medzi výnimky. Na ceste konzumujú rožky, paštéty, ovocie a nesťažujú sa. Je pravda, že s plným žalúdkom sa pedále na bicykli krútia ťažšie. Ich prestávka sa v kruhu rodiny spolužiaka Petra Kováča pomaly končila. Smer ich cesty bol Trenčín, potom Štúrovo a Ostrihom.
Na záver plním rád želanie, či skôr prosbu, ktorú vyslovili obidvaja študenti. Vo svojej skromnosti možno zabudli hostiteľom poďakovať. Požiadali ma, aby som tak v ich mene urobil. Rád plním ich prianie a odkazujem prostredníctvom Kysuckých novín rodine Kováčovcov, že im budúci kňazi ďakujú za pohostenie aj za nezabudnuteľné chvíle, ktoré s nimi prežili. Malý oddych im prospel a najmä Pavlovi, ktorého sa chytala nádcha.
Verme, že ich cyklistická púť sa skončila šťastne.
Vladimír Kollár
Snímky: autor
