rodine Kronerovcov bol naozaj štedrý
Pridal ešte aj skromnosť, húževnatosť a pracovitosť. Tieto vlastnosti sú charakteristické nielen pre Zuzanu Vaňousovú - Kronerovú, o ktorej bude v tomto článku reč, ale boli aj pre jej ďalších súrodencov, napríklad pre brata Jozefa Kronera – jedného z najvýznamnejších hereckých osobností Slovenska, ktorý žiaľ už nie je medzi nami živými.
Zuzana Vaňousová - Kronerová oslávila v júli osemdesiatiny v plnej sviežosti ducha, plná optimizmu a životnej vitality. Uprostred svojej tvorivej umeleckej práce – maľovaných obrázkov na skle, ktoré očaria každého nielen farebnosťou a celkovou atmosférou, ale aj úprimnosťou výpovede.
Z jej spomienok vyberáme:
„Maľovať som začala ešte ako dieťa na Kysuciach. Pri rieke Kysuca bol taký kamenec, teraz je to už všetko zarastené vŕbami... Tam som si zbierala „oblázky“ – kamienky opracované vodou. Našla som si aj taký biely kamienok, ktorý písal ako krieda. Ešte som nemala ani desať rokov, keď som skúsila namaľovať otcov portrét. Podaril sa mi. V sedemnástich som sa zoznámila so svojím mužom, neskôr som sa vydala a bolo po maľovaní. Ťažko sme sa zmáhali, mali sme prázdny byt, holé steny, tak som si povedala, že si obrazy do neho namaľujem sama. Muž mi na Vianoce kúpil olejové farby a ja som sa s odstupom času pustila do maľovania. Keď mi deti trošku odrástli, chodila som do výtvarného krúžku k akademickému maliarovi Vincentovi Hložníkovi, ktorý spolupracoval s amatérmi v Považskej Bystrici. Neskôr tento krúžok viedol akademický maliar František Kráľ zo Žiliny. Intenzívne maľovať som začala až v dôchodku. Veľmi som sa na to tešila, deti už „vyleteli“ z domu, tak som opäť začala chodiť do výtvarného krúžku tento raz do Púchova, kde vždy vedeli nájsť dobrých lektorov. Takými boli aj akademickí maliari Zdenko Horecký a František Šesták, ktorý bol Moravan a k tvorbe nás podnecoval aj takými vetami ako „podívej se, co jí dal Bůh, jakou krásnou pleť...“ a my sme tú krásnu pleť museli namaľovať. Do tohto výtvarného krúžku som chodila veľmi rada celých sedem rokov. Maľovali sme aj vonku v prírode a často sme tvorili portréty. Vždy sme si našli nejaký zaujímavý typ človeka, ktorého portrét sme museli namaľovať za päť hodín. Dnes už kvôli zdravotným problémom toľko hodín stáť nemôžem, preto som portréty prestala maľovať úplne.“
Tvorba Zuzany Vaňousovej je však charakteristická predovšetkým obrázkami namaľovanými na skle, v ktorých naplno rozvinula svoj zmysel pre krásu a čistotu tradičnej ľudovej kultúry Kysúc, ale i ďalších regiónov Slovenska. O tomto tvorivom období hovorí: „ Moje maľované obrázky na skle bol taký zhluk náhod a okolností. Náhodou sa mi dostala do rúk kniha Maľovaný sen - autorky, etnografky Ireny Pišutovej, ktorá ma nadchla krásnymi maľbami na skle. V tom čase som sa priatelila s dnes už nebohými manželmi Jurgovcami, ktorí prekrásne spievali. Ich spev pôsobil na mňa inšpiratívne. Povedala som si, že ľudová pieseň a ľudová technika to pôjde dohromady. Prvý obrázok na sklo som namaľovala na pesničku Kedž me moja mamka v sedžem zapletala, na mojej hlavičke ruža rozkvitala. Túto pieseň som si pamätala ešte z detstva zo Staškova. Pokračovala som v maľovaní obrázkov na kysucké ľudové pesničky. Veľa námetov mi poskytli už spomínaní manželia Jurgovci, ale aj Mária Kaličáková, manželia Mravcovci zo Staškova. Neskôr som začala maľovať aj piesne z iných regió-nov. Mám rôzne zbierky ľudových piesní, v nich si listujem, a keď sa mi páči text, hneď v duchu už vidím obrázok a tak si ho namaľujem. Často aj ľudia chodia za mnou a povedia mi, nech im namaľujem pesničku, ktorá je ich najobľúbenejšou. Mám veľa kníh o slovenských krojoch a výšivkách. Podľa regiónu, odkiaľ je pieseň, si ich nájdem, aby obrázky boli autentické. Veľmi rada tiež maľujem sakrálne obrázky, najradšej však Panenky Márie“.
Zuzana Vaňousová - Kronerová vystavovala svoje obrázky maľované na skle v Bratislave, Košiciach, Martine, Prahe, Karlových Varoch, Púchove, Nitre, Trenčianskych Tepliciach, Trenčíne, Močenku, vo svojom rodnom Staškove, viackrát v Čadci a Považskej Bystrici. Jej obrazy sú súčasťou zbierok Slovenského národného múzea, Slovenskej národnej galérie, Národopisného múzea v Prahe. V súkromných zbierkach zdobia interiéry v USA a Austrálii. Rada sa vracia z Považskej Bystrice, kde žije, do rodného Staškova na dávne miesta k potoku, kde pásli húsky i na grapy, odkiaľ sa pri pasení kráv ozývali pesničky do ďaleka. Zaujímalo ma, ako si spomína na časy strávené so svojím bratom Jozefom Kronerom.
„Bolo nás dvanásť detí. S Jožkom sme boli najviac spolu hlavne v Staškove, keď sme boli malí, on bol o dva roky mladší ako ja, tak sme si vymýšľali všelijaké hry. Keďže sme bývali za riekou Kysuca, ktorá nás oddeľovala od dediny, nemali sme nejaké veľké priateľstvá s inými deťmi. Bolo nás veľa, tak sme si vystačili s hrami sami. My sme taká spevavá rodina, veľa sme spievali a chodili po grapách. Zo Staškova sme sa presťahovali do Serede a odtiaľ do Považskej Bystrice hlavne preto, aby sa všetci starší súrodenci zamestnali vo fabrike. Jožko odišiel do učenia v Trenčíne, ja som robila vo fabrike, mala kopu starostí s deťmi, tak náš kontakt nebol až taký intenzívny. Keď začal pracovať v Považskej Bystrici, nejaký čas u nás aj býval. Bol členom ochotníckeho divadelného súboru, odkiaľ ho vlastne Andrej Bagar vybral do Martina a ponúkol mu angažmá. Jožko bol celý šťastný... tak sa vlastne začala jeho profesionálna kariéra. Mali sme sa veľmi radi, vždy sme našli spoločnú tému pre rozhovor a nechýbala ani nejaká tá „psina“, lebo Jožo mal úžasný zmysel pre humor. Mám na neho pekné spomienky.“
Hovorí sa, že jablko nepadne ďaleko od stromu. Pravdivosť tohto príslovia potvrdzujú ďalší talentovaní potomkovia rodiny Kronerovcov, a to známi a obľúbení herci Zuzka a Janko Kronerovci, ku ktorým má ako hovorí vrelý vzťah aj Zuzana Vaňousová. V pláne majú stretnutie všetkých Kronerovcov, je ich vraj veľmi veľa a ani sa už všetci celkom nepoznajú.
Čas strávený s výbornou spoločníčkou, príjemnou domácou paňou, múdrou a láskavou ženou, pani Zuzanou Vaňousovou - Kronerovou ubehol veľmi rýchlo. Preto už len posledná otázka. Čo pokladá za životné šťastie ona sama...
„Podľa mňa šťastím je obyčajný, skromný, pokojný život. U mňa peniaze nehrajú podstatnú rolu. Máme najnutnejšie, čo k životu potrebujeme, a to nám stačí. Som šťastná, že mám zdravé deti, vnúčatá aj pravnúčatá, že sú dobré. Jedno lepšie ako druhé. Nemrzí ma, že nie som profesio-nálnou výtvarníčkou. Viac ma mrzí, že som maľovať začala neskoro. Potrebovala by som ešte jeden život, aby som mohla nakresliť všetky krásne piesne a zvyky slovenského ľudu...“
MAGDA HACKOVÁ
Snímky: súkromný archív