sť. Chýba mu ruka. Do izby vstúpila mladá sestrička. Radšej zatvoril oči, aby s ňou nemusel komunikovať. Keď sa mu milo prihovorila, robil sa, že spí. „Mladý muž, zobuďte sa. Priniesla som vám raňajky.„ Ivan však nereagoval. Na jedlo nemal ani pomyslenie. Sestra Betka chvíľu postála pri jeho posteli, potom tácňu odniesla. „Ten mladý pacient, čo má amputovanú ruku, nechce nič jesť. Viem, že je pri vedomí, no s nikým nekomunikuje. Musíme ho voľajako presvedčiť, že ruka sa dá nahradiť, podstatné je, že neprišiel o život,„ hovorila Betka svojim kolegyniam na sesterskej izbe. Aj im bolo mladíka ľúto. Priviezli ho polomŕtveho. Vraj ho zrazil vlak, keď išiel zo zábavy. Ivan si premietal celý sobotňajší deň, na ktorý do smrti nezabudne. Ráno vstal a išiel sa do kuchyne najesť. Mama mu nachystala jeho obľúbenú praženicu. Ešte v polospánku cítil vôňu pražiacej sa cibuľky a slaniny. Bol jedináčikom, čo ho občas trápilo. Chýbali mu súrodenci, s ktorými by sa podelil o svoje tajomstvá a stváral s nimi všelijaké bláznovstvá. Aj mama by bola s vďakou prijala ďalšie deti. No lekári jej po ťažkom pôrode oznámili, že ďalšie deti už mať nebude. Všetku lásku preto sústredila na svojho jednorodeného syna. S rovnakou láskou sa mu venoval aj otec. Rodičia boli vynikajúci. Ivanovi stekali slzy, keď si spomenul na to, ako často ich ranil. Našiel si partiu kamarátov, ktorí ho hneď na začiatku podrobili tvrdej skúške. Dali mu fajčiť marihuanu, pričom musel popíjať ešte akýsi liehový destilát. Domov neprišiel, skôr sa doplazil. Matka ho čakala v kuchyni. Keď ho zbadala, strašne sa vydesila. Nevedela, či zavolať sanitku, či zobudiť otca. Napokon sa rozhodla, že synovi pomôže sama. Ďalší deň si zobrala dovolenku a celý čas strávila pri jeho posteli. Sľúbil, že sa to viac nestane. Partia ho však každý deň vyčkávala pred domom a vykrikovala, že je slaboch. Opäť sa dal zlákať. Jeho ranné návraty boli čoraz častejšie. Aj v škole si všimli, že sa s ním niečo deje. Učiteľka povedala matke, že sa mu rapídne kazí prospech. Pripomenula, že má tesne pred maturitami, chce ísť na vysokú školu a tak by mal „zapnúť.„ Jemu sa však škola stala bremenom. Oveľa radšej bol s kamarátmi, ktorí boli podstatne starší. Skončili akési učňovky, no ani jeden z nich nikde nepracoval. Živili ich rodičia. Jeho zmenené správanie si všimla aj spolužiačka Katka, s ktorou sa priatelil od prvého ročníka strednej školy. Takisto mu vyčítala vymeškané hodiny a stále sa zhoršujúci prospech. Mali v pláne, že budú v štúdiu pokračovať na tej istej vysokej škole. Keď videla, že jej reči sú mlátením prázdnej slamy, prestala sa s Ivanom rozprávať. Po čase začala svoju pozornosť venovať spolužiakovi Paľovi. Pre Ivana to bol podnet opäť sa utiahnuť k drogám a alkoholu. Rodičia sa rozhodli, že syna nenechajú v pazúroch bandy a vybavili mu liečenie v špeciálnom sanatóriu. Ivan sľúbil, že podstúpi terapiu. V tú osudnú sobotu sa chcel na dedinskej zábave rozlúčiť s priateľmi. Povedal im, že od pondelka nastupuje do liečebne drogovo závislých ľudí. Vysmiali sa mu. Vraj je slaboch, ktorý si nechá diktovať od rodičov. „Je to tvoj život, nenechaj si do neho kecať,„ poučovali ho. Keď zbadal na tanečnom parkete Katku s Paľom ako tancujú spolu „slaďák,„ viac ho nemuseli presviedčať. Cigareta striedala cigaretu, rovnako ako poldecáky. Na stanicu ho dovliekli jeho spoločníci. Potom sa vyparili ako gáfor. Prvý ranný vlak mal ísť za hodinu. Strojvodca zbadal pri koľajniciach ležať niečo čierne a spustil klaksón. Zastaviť však už nestihol. Keď sa mu to konečne podarilo, zhrozený zistil, že chlapcovi utrhlo ruku. Ivanovi túto hroznú správu šetrne oznámil lekár, ktorý ho operoval. Snažil sa mu vysvetliť, ako dlho bojovali o jeho život. Môže vraj poďakovať Panne Márii, že prežil. Stratil totiž príliš veľa v krvi, pričom bol ešte pod vplyvom drog a alkoholu. Ani po mesiaci v nemocnici nekomunikoval s rodičmi ani s nikým iným. Až na jednu výnimku. Sestričku Betku, ktorá pravidelne počas služieb prichádzala do jeho izby a vlievala mu do srdca nádej. Veľmi jej bolo ľúto aj utrápených rodičov. Snažila sa Ivanovi dohovoriť, aby sa tak nesprával. Raz keď matka tichúčko pristúpila k posteli a hladkala mu čelo, vytiahol spod prikrývky pravú ruku a so vzlykotom ju objal okolo krku. Slová neboli potrebné. Matka vedela, že ich dieťa sa im vrátilo. Ivan úspešne zmaturoval a dokončil aj vysokú školu. Po boku mu verne stojí manželka Betka. Po ich útulnom dome pobehujú tri malé detičky.
IVETA HAŽÍKOVÁ
