ch sa môžeme dozvedieť z rozprávok. Viete, ja mám rozprávky rád, pretože tam víťazí dobro nad zlom. Tak isto mám doma vílu, veru nie rozprávkovú, ale reálnu, skutočnú. Aj tancovať vie, keď ideme spolu na svadbu alebo nejaké veselia. Áno, uhádli ste, ide o moju starú. Vždy bola horúca a vábila ma. Je veľmi starostlivá. „Kde ťa zas čerti brali,„ privíta ma, keď prídem neskôr domov. „Nájdem si nejakého mladšieho, hoci aj princa, a bude pokoj.„ Radšej som ticho, lebo mnohokrát má pravdu, a idem si pozrieť svoju kroniku.
Žil raz jeden, ktorý pracoval v blízkom drevárskom závode. Raz sa zastavil v kantíne, poriadne si tam uhol aj s kamarátom, a potom sa pustil okolo Kysuce domov. Ako si tak vykračuje okolo rieky, zastane na jednej trávnatej čistinke. A čo nevidí? Naozajstnú vílu. Oblečená je do bieleho, má krásne dlhé vlasy. Odrazu sa začne vyzliekať. Úplne holá vstúpila do vody. Postupne sa ponárala. Nakoniec jej z vody trčala iba hlava. Chlapík vidí, že víla mu máva rukou, aby išiel za ňou do vody. A veru išiel. Vstúpil do hlbočiny, chce vílu chytiť. Ale tá postupne ďalej a ďalej. Chlapík sa celý ponoril. Nevedel plávať. Len mával rukami a nohami, snažil sa zadržiavať dych. Keď si už myslel, že sa načisto utopí, niekto ho chytí zozadu a vytiahne na hladinu. Ba mu pomôže na breh. Chlapík sa obzrie a vidí, že je to víla, čo ho vábila. Pristúpila k chlapíkovi a povedala mu: „Vari ma nepoznáš, Kristián? Veď ja som Hedviga a čakala som tu na teba. Keby si sa nebol opil, nemusel si sa kúpať a topiť...„
Keďže Kristián načisto vytriezvel, objal Hedvigu a pobozkal ju. Páčili sa jeden druhému. „A ja som si myslel, že si víla. Tak si vyzerala.„ Dievčina sa rozosmiala, pretože sa jej predstava o víle páčila. Vrátila bozk svojmu milému.LADISLAV HRUBÝ
Kresba: ANDREA TRLICOVÁ
