l dať poriadny dúšok slivovice ukrytej v kuríne (ale nie, že to niekomu prezradíte!), takže som potom skrotol a dokonca som jej povedal zlatíčko a pobozkal ju na líčko, ba ju za kolienko chytil. Veď sa nebudeme hádať kvôli dákej prkotine! Chcela, aby som povysával spálňu, obývačku, kuchyňu a chodbu (na detskú izbu a kúpeľňu si, našťastie, hoci doteraz neviem, prečo nespomenula), ale ja som mal práve vtedy tie chlapské „krámy“, či ako sa tomu hovorí – po Jánovi, Ladislavovi, Petrovi a Pavlovi, dokonca aj po Ivetke, hoci vôbec nijakú nepoznám, okrem svojej sesternice. No, čo vám budem rozprávať, hlavu mi išlo utrhnúť a vlasy na nej a mi ježili. Ach jaj, také sú baby! Keby aspoň deň predtým pritom nevysávala... Ale, nechajme to, radšej sa venujme príbehu z kroniky.
Rozprával mi to istý Šaňo, teda Alexander. On býva v strede dediny pri potoku. A, pokiaľ je to pravda, lebo o tom sám rozprával, strašne ho zaujímajú kovbojské filmy, a preto rozmýšľal, že si založí vlastný ranč. Lenže nie a nie sa rozhodnúť so svojou ženuškou.
„Ty si sa načisto zbláznil,“ krúti hlavou ženuška a ruky si dá, ako to v takých prípadoch býva, vbok. „Tu chceš postaviť ranč?“
„A čo by som nemohol,“ on jej na to. „Vieš vôbec, čo to je? Najal by som si robotníkov aj bývalých salašníkov a ty by si si len na ri..., pardón, na zadku sedela. Nie je to dobrá myšlienka?“
Žena sa doslova rozkúrila, zobrala metlu do ruky a milého rančera poriadne popreháňala po dvore. Keď sa už obidvaja unavili a nemohli ani poriadne vydýchnuť, Šaňo svojej starej hovorí: „Pamätaj si jednu vec, že raz budeš kolenačky za mnou chodiť a prosiť ma, aby si dostala. Čo chceš.“
„Ja? Nikdy!“
Prišiel deň, keď bol čas dôchodkov. Žena rančera Alexandra dostala dôchodok a položila ho v kuchyni na stôl. A Šaňo, lebo vtedy si zobral v robote dovolenku, len na to čakal. Ženuška išla priprieť bránku po poštárke a vrátila sa do kuchyne. Zalomila rukami – peňazí nikde! Hádam sa len neprepadli! „Kto mi ich zobral, kto mi ich len mohol vziať?“ lamentovala. „Ja,“ ozvalo sa spod kanapy. Žena si kľakla a povedala mužíčkovi, ktorý sa tam ukryl: „Okamžite mi tie peniaze vráť! Prosím ťa!“ „Nuž, keď ideš ku mne pekne kolenačky a prosíš, tak ti ich vrátim. Ale ten ranč si aj tak postavím!“
Kým ženuška našla metlu, aby milého mužíčka poobšívala, toho už dávno nebolo. Vraj si z jej dôchodku zobral stovku a pripil si na jej zdravie v miestnej krčmičke.
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová