určite. K mnohým dôležitým veciam verejným sa správame ľahostajne. Aj keď úrady vyzvú občanov aby reagovali napríklad na nové riešenie námestia svojho mesta, dostanú len málo návrhov, alebo takmer žiadne. Keď sa však začne s výstavbou a podarí sa ju šťastne dokončiť, okamžite je veľa pripomienok, či už kladných alebo záporných. Iný príklad. V médiách, či už ide o noviny, rozhlas alebo televíziu, sa robievajú ankety na rôzne témy. Opýtajte sa novinárov, s akými odpoveďami sa často stretávajú. „Dajte mi pokoj, ja nič neviem,“ „neotravujte,“ „ponáhľam sa, ide mi autobus,“ „nemám čas“ a podobne. Pritom nejde o nič. Len povedať svoj názor na problematiku veci. V zariadeniach reštauračného typu však počuť toľko názorov (a nie zlých!), koľko len chcete. Občania sa zbytočne boja, jednoducho sú nedôverčiví. Nedávno mi jeden obyvateľ Čadce povedal: „Hej, to viete, ja vám poviem, čo si myslím, vy to tam napíšete a budem mať problémy.“ Na moju otázku aké, som dostal odpoveď, že on dobre vie aké. Tak si vyberte. Žijeme v demokratickom štáte, ale bojíme sa povedať, čo si myslíme, čo by sme chceli zmeniť. Sme apatickí, lebo keď aj niečo povieme, neveríme, že sa niečo zmení. Postaviť sa však do úlohy mŕtveho chrobáka, tiež nie je riešenie. Je tu otázka, ako von z toho bludného kruhu? Ak začneme od seba, to bude prvý úspešný krok. Nezáviďme susedovi, že si kúpil auto, alebo že chodí na zahraničné dovolenky. Verte, vážení čitatelia, že ak si každý z nás pozametá pred vlastným prahom, bude to lepšie. Ešte keby to tak pochopili politici, to by bolo... VLADIMÍR KOLLÁR
