uše spoločné
Trápenie, problém. Môžete používať synonymá od výmyslu sveta, raz vám to pravé pomenovanie skočí na jazyk, nech sa mu akokoľvek vyhýbate. Rakovina. Slovo, ktoré nám len pri vyslovení naháňa strach. Už zajtra sa však môže stať neoddeliteľnou súčasťou vášho života. To nie je rúhanie, to je realita.
Rozkazuje strach
Má mnoho podôb. Páčia sa jej zákutia mužského i ženského tela. Usalaší sa a čaká na moment, kedy prekvapí nás i naše okolie. Teší sa z toho, ako sa nám podlamujú kolená, zväčšujú kruhy pod očami, ako pred ňou spätkujeme. Nájdu sa však aj takí, ktorí sa tej pliage odvážne postavia zoči-voči a napľujú jej do tváre. Medzi takýchto odvážlivcov patria aj ženy zo žilinského klubu Venuša. Je ich 27 a stretávajú sa od roku 1999. Hoci vedia, že rovnako chorých žien ako ony sú v Žiline stovky, márne ich volajú: „Príďte medzi nás. Veď bolesť, s ktorou sa rozdelíte, je len polovičná.“ Žilinské Venuše spája spoločný, aj keď na prvý pohľad nie viditeľný problém. Radikálna operácia prsníka. Poeticky povedané, ak sa to vôbec dá, prišli o symbol ženskosti. Predsedníčkou klubu je Eleonóra Koledová. Energická osoba, ktorá má, aj napriek svojmu osudu, optimizmu na rozdávanie. Správna žena na správnom mieste. Venušu založila spolu s tromi priateľkami, z ktorých jedna už, žiaľ, nie je medzi živými. „Dlho trvalo, kým sa nás začalo schádzať viac. Ženy nechcú zverejniť svoju diagnózu, bránia sa tomu, aby sa to ľudia dozvedeli. Boja sa, aby ich okolie neprestalo vnímať ako plnohodnotného človeka, boja sa o prácu. Medzi nami by však prišli na iné myšlienky. Je dobré, keď sa človek porozpráva s niekým, kto má rovnaké problémy. Nie každá žena žije v prostredí, kde si o tom môže dovoliť rozprávať.“ hovorí E. Koledová.
Nemám lepru!
„Takéto chýry sa šíria rýchlosťou blesku. A každý, kto to o vás vie, sa na vás pozerá inak. Nie ste pre ostatných právoplatný a plnohodnotný člen spoločnosti. Tí, ktorí s chorobou neprišli do kontaktu, už s vami tak nepočítajú, ako keď o chorobe nevedeli,“ hovorí Ľuba. Oponuje jej Gitka, ktorá sa nikdy s takýmto prístupom nestretla a vôbec jej nevadí, že ľudia o jej probléme vedia. Sama Ľuba priznáva, že kým neochorela, zarazilo ju, keď sa o niekom dozvedela, že má rakovinu. „Nevadil mi ten človek, ale mala som akúsi zábranu. Prekonala som to, až keď diagnózu zistili u otca. Vtedy som sa s tým naučila žiť. Nemohla sa ho preto predsa strániť,“ pokračuje 46-ročná Ľuba. „Raz ku mne prišiel zákazník a povedal mi, že má rakovinu. Myslela som naňho celý večer. Bolo mi ho ľúto. Povedala som si, že keby som takú chorobu mala ja, asi by som to nezvládla. Ale keď to na vás príde, robíte všetko pre to, aby ste to prežili,“ delí sa so svojimi pocitmi vyše 50-ročná Gitka. Ona i Ľuba majú po dve deti. Možno si reakcie okolia aj človek vsugeruje, lebo zmenu očakáva. „Ja som robila v štátnej správe a určite by som sa tam nevrátila. Každý sa na mňa díval s hrôzou, cítila som tie pohľady,“ spomína Ľuba. Optimistická Gitka má opäť iný názor. Je po operácii 9,5 roka. Keď ju týždeň po nej poslali na chemoterapiu, prvá jej otázka bola, kedy pôjde do práce. „Prvý deň som bola síce poriadne unavená, ale šťastná, že som sa dokázala vrátiť, že som videla tváre kolegýň, ktoré ma čakali, držali mi palce.“ Keď prišla po prvýkrát po liečbe do práce Jana, povedala, aby sa k nej správali normálne. „Nie som malomocná,“ pritvrdila. Norika mala obdobie, keď o chorobe nemohla hovoriť s niekým, s kým nechcela. „Lekár mi povedal, že mi pri chemoterapii možno vypadajú vlasy. Ja som si, samozrejme, vybrala alternatívu, že nevypadajú. Ale vypadali. Nosila som parochňu, no nikto ma neurazil, nemal poznámky, ľudia okolo mňa boli úžasní.“
Asi, asi, moje vlasy
Prišli o jeden, neraz o oba prsníky. Priveľká daň pre ženu. A väčšinu z nich obvykle čaká ďalšia. Vlasy. Tie sú na rade pri chemoterapii. Helene bola každá parochňa veľká. Bola preto nútená chodiť v šatke na piráta. „Nemala som ani jeden vlas, vypadali mi mihalnice, obočie, bola som úplne odperená. Ale bolo mi jedno, čo si ľudia myslia. Bolo to moje trápenie, nikto mi nemohol pomôcť, len moji najbližší. V Bratislave mi raz doktor povedal, pozrite sa, akú máte pekne tvarovanú lebku, nenoste už tú šatku. Čo ma je po kom, pomyslela som si a išla bez nej. V Bratislave sa všetko stratí, a privykla si aj Žilina. Vypadávanie vlasov prichádza len po niektorých cytostatikách. Napríklad jedna pani, ktorú som stretla v Bratislave na onkológii, mala nádherné dlhé vlasy. Radšej riskovala chorobu, než aby o ne neprišla. Chemoterapiu jednoducho odmietla. Jany sa zas pýtali, kde ju tak dobre ostrihali. „No, dajte si jedno chemo a ste jasní,“ žartuje. „Chemo“ , teda cytostatiká prijíma človek vo forme infúzie, niekedy ako injekciu. Postup liečby je u každej ženy iný. Niektorá pacientka ide na operáciu po chemoterapii, u iných je poradie opačné, niektoré chodia na ožarovanie, iné nie. „Keď som prišla z chemoterapie, 4-5 hodín som ležala. Raz ma dokonca uspali pri hysterickom záchvate. Išla mi 4 hodiny. Plnená paprika a segedínsky guláš, to boli jediné jedlá, ktoré som zniesla. Potom som však vracala 3 dni každých 15 minút. Aj dúšok vody išiel okamžite zo mňa von. Ak by som to mala absolvovať ešte raz, už by som to psychicky nezvládla,“ hovorí Helena. Psychicky to nezvládol ani jej muž. Najskôr odchádzal z domu, keď brala chemo. Neskôr odišiel natrvalo. Helena ostala sama s dvomi deťmi a obrovským balvanom ničivej choroby. Možno práve skutočnosť, že sú na svete drobní ľudia, ktorí sa bez nej, bez mamy, nezaobídu, ju na ňom udržala. „Jedinou oporou mi boli rodičia. Tých mi zas bolo ľúto, že so mnou trpia.“ Ľuba mala väčšie šťastie. Manžel bol na každej chemoterapii s ňou. Čítal jej noviny, držal ju za ruku. Bol a ostal s ňou. Niektoré ženy zas túto liečbu zvládajú úplne v pohode. Len si odskočia z práce ako k zubárovi. Jana sedela pri vani a niekoľko dní vracala, nevedela, či je noc či deň.
Bez symbolu ženskosti
Ženy po radikálnej operácii prsníka nosia epitézy. Akúsi umelú náhradu za amputovaný prsník. Je to vložka do špeciálnej podprsenky. Nejde o práve lacné záležitosti a jeden by neveril, ako prakticky, nehovoríme teraz o psychickej stránke, dokáže takýto postih skomplikovať žene život. Nemôže nosiť väčšie výstrihy, musí si prispôsobiť strih šiat. Epitéza môže mať rôzny tvar, veľkosť, hmotnosť. Môže byť dokonca odľahčená, to však niektorým ženám nevyhovuje, pretože im potom vykrúca rameno. Možno ju vložiť len do špeciálnej podprsenky, ktorá môže mať na ňu prispôsobený ľavý, pravý alebo oba košíky. Majú nárok na jednu podprsenku za rok zdarma a na epitézu raz za dva roky. Stojí približne 1 500. Sk . „Chcela som si kúpiť plavky. Aj to je problém. Stoja asi 1 500 korún, no mne sadli len také, ktoré stáli 3 200,“ hovorí Ľuba. A kúpať sa bez špeciálnych plaviek, to nie je z estetického hľadiska, najmä vzhľadom na okolie, možné. Neraz sa stane, že keď niektoré ženy berú po operácii hormóny na zníženie hladiny estrogénu, zdravý prsník sa im ešte zväčší. Iné, ktoré príroda tak hojne neobdarila, zas majú problém pri zháňaní menších epitéz. Venuše dokážu o týchto chúlostivých veciach svojsky žartovať. Prehodia poznámku, zasmejú sa. Veď bez úsmevu by sa žilo oveľa ťažšie. Aj bez blízkych, priateľov, práce a koníčkov. Ľuba sa stará o psíka, ktorého dostala spolu s diagnózou, Gitka priehrštiami rozdáva úsmevy v kaderníctve. Jana sa dokonca dala na štúdium univerzity tretieho veku. Medicíny. Podľa rozprávania žien by sa malé medicínske školenie zišlo každej žene. Nielen po, ale najmä pred operáciou. Sprofanovaná socialistická osveta totiž vo viacerých oblastiach zdravotníctva chýba. Skúsenosti žien s prístupom lekárov sú rôzne. Niektoré tvrdia, že im lekári oznámili všetko, čo ich čaká, iné sa sťažujú, že gynekológovia a gynekologičky, na ktorých sa roky spoliehali, ich sklamali. Prsia vraj nie sú v ich kompetencii, tie môže vyšetrovať aj zubár, to povedal tiež jeden odborník. Ľuba sa zas po skúsenostiach s otcovou diagnózou sama snažila získať všetky vyšetrenia. Keďže bola po štyridsiatke, najmä mamografické. Čakala dva roky, kým ju tam jej lekár poslal. Bolo neskoro. Cíti teda krivdu právom či neprávom?
„Keď sa aj z najhoršieho vylížete, zrazu si uvedomíte, že žijete od kontroly ku kontrole. Aj po ôsmich rokoch prežívate pred každou kontrolou takú istú hrôzu ako po roku. Najhoršie sú čakania na výsledky a sonografické vyšetrenie. Dosť sa trápime a ešte to čakanie k tomu. Trvá to celú večnosť,“ svorne tvrdia ženy zo žilinskej Venuše. Aj napriek svojvôli osudu boj nevzdávajú. Bôľ, ktorý ich dušu robí ťažšou ako najťažšia skala, im bude spoločníkom do konca života. Občas sa s ním sami zavrú, skúsia ho vyplakať do vankúša. A potom opäť vyjde slnko. To predsa vychádza každý deň. Iveta FROLKOVÁ
Foto:archív
