ýletov. Deti najmä z nižších ročníkov (ale nielen z nich), sa tešia, že aspoň jednu či dve noci budú spať mimo svojich domovov. Nie všetky triedy, ročníky však výlet uskutočnia. Pokiaľ sa žiaci snažili a boli dobrí, výlet im bude odmenou za celoročnú prácu. Keď nie, majú smolu. Sklamali triedneho (triednu) a žiadny výlet nebude. Nech sa na mňa niektorí pedagógovia nehnevajú, ale výroky typu, „s takou bandou nikde nepôjdem,“ „kto si to zoberie na zodpovednosť“ a podobne, sú bežné. Podľa počtu žiakov treba zabezpečiť pedagogický dozor, čo tiež nebýva vždy jednoduché. Nájdu sa rodičia a učitelia, ktorí sú ochotní „obetovať sa“ a ísť za krásami Slovenska, za poznaním. Školský výlet je však problémom aj pre rodičov. Majú strach, že sa môže niečo stať ich ratolestiam. Nie je to podmienka, že sa výlet musí uskutočniť. Taký zákon neexistuje. Viem, že drvivá väčšina učiteľov sa nakoniec dá presvedčiť a tú svoju „bandu“ na výlet zoberie. Svedomie je svedomie a odolať rozžiareným očiam detí je ťažké. To malé percento pedagógov so zásadami si vie zdôvodniť, prečo sa školský výlet neuskutoční. Problém majú aj sociálne slabšie rodiny. Taký povedzme trojdňový výlet niečo stojí a peniaze treba na dôležitejšie veci. Nuž čo. Zvážte, vážení páni učitelia, spoločne s rodičmi, či výlet zorganizujete alebo nie. Vedzte však, že aj taký školský výlet dokáže stmeliť kolektív a zanechá v deťoch (a nielen v nich) len tie najkrajšie spomienky.
VLADIMÍR KOLLÁR