vo. Aj keď sa hovorí o kysuckých pôdach ako o kyslých, teda nie vhodných na chov oviec, skúsenosti nás učia, že to nie je až taká stopercentná pravda. Nedávno som krôčik za krôčikom, pekne pomaly navštívil košiar v horách – ľudia tomu hovoria koniec sveta – a videl som, ako sa tým ovečkám celkom dobre darí. Len treba skúseného baču a poctivých honelníkov. Bača mi dal okoštovať syra; poviem vám, bola to priam lahoda. Priniesol som mu, aby som sa revanšoval, trochu slivovičky a obidvaja sme si zamaškrtili, aj zamľaskali jazykmi, ba sa aj pooblizovali. Dúfam, že nám nenarastú väčšie pupky. Jáj, kto to nezažil, nech skúsi. Treba jednoducho presvedčiť dotyčného baču, pretože sú to na jednej strane mlčanliví ľudia, ale na druhej zasa vedia porozprávať najrôznejšie príbehy. Rozviaže sa im jazyk.
Nuž, počúvajte, čo som počul aj ja. Pásol raz Jano svoje ovečky, ej, bisťu, veru si už nespomínal, kde to bolo, pásol si on veru svoje jarky, lebo ich ešte nedojili, aj sa mu darilo. Na salaši bol sám, akurát mal verného psa. Jedného dňa ovce zavrel do košiara a keďže občas príde na človeka smäd, zobral sa do dediny, že si nakúpi proviant. Čo čert nechcel, stretol cestou svojho kamaráta ešte zo školských čias. Slovo dalo slovo - zastavili sa v krčmičke zvanej Raj, pretože práve vtedy tam obsluhovali manželia Adam a Eva. Ako sa dali dokopy, to vari ani pánbožko nevie, ale naši dvaja priatelia si v tej krčmičke poriadne uhli. Ba sa už aj bolo zvečerilo, tak dlho tam sedeli. Náš pastier ovečiek sa musel chtiac-nechtiac vrátiť do košiara, kým jeho kamarát býval nablízku, možno len o štyri alebo päť domov od pohostinského zariadenia. Teraz čo? Jano sa nebojácne pustil cez hustý les. Mesiac nesvietil, všade tma ako v tuneli. Nečudo, že zablúdil. Veru si už aj začal zúfať. Ľahol si do mäkkého machu, sovy mu zahúkali dobrú noc... Trochu pospal, ale hneď precitol, veď ovečky nemohol nechať napospas osudu; zasa sa pustil lesom. Košiara však napotvoru nikde. To nie je možné! A vtedy ho napadlo zavolať meno ovčiarskeho psa. „Atosko, Atosko!“ kričal na plné hrdlo. Les zahučal. A verný pes sa mu predsa len ozval. Tak našla naša „stratená ovečka“ svoje ovečky, ba aj košiar.
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
